ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Martin Pecina vo svojej knihe Knihy a typografie 2012 v kapitole venovanej dizajnu diakritiky upozorňuje na fakt, že by mali byť s parametrami kvalitnej diakritiky oboznámení aj nepísmari, z dôvodu lepšej orientácie na trhu s písmami. Každý dobrý grafický dizajnér alebo typograf pôsobiaci v prostredí, ktoré vyžaduje kvalitnú reprezentáciu diakritického zápisu jazyka, radšej uprednostní pri výbere písma také, čo má vhodne navrhnuté akcenty. A to je nielen profesný, ale najmä trhovo-ekonomický aspekt, ktorý by rozhodne nemala žiadna solídna písmolejňa alebo písmar ignorovať. V strednej Európe dobré akcenty jednoducho predávajú. Túto skutočnosť si začínajú pomaly uvedomovať aj veľké nadnárodné spoločnosti (Adobe, Apple, Microsoft atď.), ktoré písma nielen produkujú, ale hlavne pre ne spoluvytvárajú technologické platformy či medzinárodné štandardy ich kódovania. 1
Ako môžeme vidieť, mnoho zahraničných písmarov vychádza pri navrhovaní rozlišovacích akcentov stále zo starej písmolejárskej logiky, kde sa hojne využívali interpunkčné znamienka na reprezentáciu tých diakritických. To je dnes, samozrejme prežitok, ktorého výsledkom bývajú spravidla neproporčne tvarované, príliš svetlé, tmavé alebo zle umiestnené akcenty. Niektorí slovenskí písmari to dávajú za vinu aj softvérovým programom na tvorbu písma, ktoré majú v tabuľkách litier ako základnú predlohu znaky zo systémových fontov, kde je diakritika často navrhnutá v hore spomenutej logike. Ako teda navrhovať písma s viacjazyčnou podporou, aby boli pre natívnych čitateľov ľahko čitateľné? Martin Pecina zhrnul pravidlo pre dizajn kvalitnej diakritiky do jednej vety: „všetky znamienka musia tvoriť s literami dokonalú výtavarnú a funkčnú jednotu a vzájomne medzi sebou veľkosťou a duktom harmonovať“. Nasledovné rady a stratégie slúžia ako východzie referenčné body pre základné atribúty vhodnej hrúbky, veľkosti, umiestnenia, štýlu a radenia slovenskej diakritiky. Podľa klasifikácie J. Victora Gaultneyho by sa dali slovenské akcenty na základe ich horizontálnych špecifík a vertikálneho umiestnenia rozdeliť nasledovne:
Diakritické znamienka alebo akcenty sú súčasťou písmového znaku a preto by mali byť od interpunkcie ľahko odlíšiteľné. Aby sa zachovala ich funkcia, nemali by na seba pútať prílišnú pozornosť, ale nesmú byť ani nenápadné, aby sa pri čítaní ľahko neprehliadli. Ich veľkosť musí byť primeraná optickej veľkosti písma.
Platí, že čím je písmo menšie, tým sú akcenty výraznejšie.2 Ich veľkosť je často predurčená výškou verzálok alebo dĺžkou doťahov, čo však neplatí pri typov so zníženou strednou výškou. Niektorí slovenskí písmari kvôli akcentom na verzálkach mierne skracujú dolné doťažnice písma, aby sa vyhli kolíziám pri sadzbe s hustejším riadkovaním.
Väčšina symetrických akcentov slovenčiny (mäkčeň, dvojbodka a vokáň) sa umiestňuje nad optický stred ťažiska zodpovedajúceho písmena. Podľa potreby s miernym posunom doprava alebo doľava. Asymetrický dĺžeň sa ukladá viac-menej rovnako ako symetrické akcenty, s rozdielom mierne posunutého optického ťažiska, čo treba kompenzovať posunom mimo centrálnu os litery doprava. Výnimku tvoria vertikálne akcenty palatálnych znakov ď, ť, Ľ, ľ, kde platia úplne iné pravidlá. Horizontálne umiestňovanie akcentov nie je jednoduché, pretože ich poloha môže byť v rozličných kombináciách veľmi špecifická. Preto neexistuje jediné správne riešenie vychádzajúce z matematicko-geometrických vzťahov a každý dizajnér ich zasadzuje na základe vlastných estetických preferencií. Celkovo však platí zásada, že sa pri ich centrovaní dbá na to, aby neboli situované príliš doľava alebo doprava. Takisto je dôležitá ich vertikálna vzdialenosť od samotných znakov. Nemala by byť príliš malá, aby sa akcenty nezalievali do písmen, no ani príliš veľká, aby voči nim nepôsobili indiferentne.
Cieľom každého písmara je dosiahnuť určitú optickú rovnováhu medzi kresbou písmen a akcentov, čo môže niekedy znamenať problém, pretože akcenty nie sú písmená. Ak by sme k nim totiž pristupovali rovnako, pravdepodobne by vznikli miniatúry s jemnými detailmi, ktoré by pri malých veľkostiach zanikli a tým oslabili ich artikuláciu. Tento problém sa často objavuje pri snahe zachovať charakterové prvky kaligrafického dizajnu písma, ako je kontrast, os tieňovania a duktová logika. Výsledkom spravidla býva asymetrický štýl akcentov, konkrétne mäkčeňa a vokáňa so striedavým tučným a vlasovým diagonálnym ťahom. V tomto prípade je nutné tenké ťahy mierne posilniť. Veľkou výzvou v prípade asymetrického štýlu akcentov je ich samotné umiestňovanie na centrálnu os jednotlivých litier. Práve preto dáva väčšina písmarov v súčasnosti prednosť symetrickému štýlu akcentov, pri ktorom sú mäkčeň aj vokáň na oboch stranách stredovej osy súmerné, čo výrazne uľahčuje ich umiestňovanie. Na zlepšenie čitateľnosti je vhodné zmierniť kontrast medzi tenšími a hrubšími ťahmi akcentov, čím sa predíde nechcenému odzneniu tenších častí. Veľmi neštandardným riešením je „monolajnový“ štýl akcentov, pri ktorom si písmo zachováva svoj charakterový výraz, čím je v prudkom kontraste s vlasovými ťahmi jednej hrúbky diakritických znamienok.
Pri navrhovaní akcentov treba mať na pamäti aj štýl zakončovania ich ťahov. Ten by mal kopírovať logiku zakončenia driekov, diagonál, nábehov a výbehov konštrukcie samotného písma, čím sa dosiahne harmonickejší výraz v rámci celej sady znakov.
Pre väčšiu úspornosť a kompaktnejší vizuálny dojem navrhujú niektorí písmari pre verzálky špeciálnu sadu diakritických znamienok, ktorá má znížené vertikálne proporcie voči minuskovým, čo má za následok zmenu ich sklonu a šírky. Táto logika sa dá aplikovať aj na kapitálky, ak sú vyššie než stredná výška písma. V prípade, že majú výšku totožnú so strednou výškou, vhodnejšie je použiť minuskové akcenty.
Znaky s diakritickými znamienkami by rozhodne nemali kolidovať s predchádzajúcimi ani s nasledujúcimi literami. V slovenčine je tento problém obzvlášť vypuklý v prípade vertikálnych mäkčeňov znakov ď, ť a ľ, za ktorými neraz nasledujú písmená kreslené na strednú výšku (často aj s akcentmi) alebo na hornú doťažnicu. Existujú dva spôsoby, ako sa s týmto problémom vysporiadať: 1) zachovať rovnakú šírku ako pri základných znakoch d, t, l a pridať pozitívny kerning voči znakom kresleným na hornú doťažnicu; alebo, 2) urobiť akcentované znaky trochu širšie a pridať negatívny kerning voči znakom kresleným na strednú výšku. Toto riešenie môže byť vhodnejšie pre sadzbu v programoch, ktoré nepodporujú kerning. V prípade majuskulného Ľ si treba dať pozor na veľmi pravdepodobné kolízie s nasledujúcimi verzálnymi písmenami V a T. Pri hrubších rezoch treba pozitívny kerning vertikálne akcentovaných znakov ešte navýšiť.
Problém nie príliš elegantnej štrbiny v sadzbe minuskového ľ a ď s nasledujúcim znakom s ľavou hornou doťažnicou je možné vyriešiť alternatívnym dizajnom dotknutých litier. Pri sanserifových písmach stojí za zváženie upraviť dolný výbeh znakov d a l smerom doprava, čím sa vytvorí zvislý priestor pre vertikálny akcent. Pri serifových písmach je zaujímavým riešením vytvorenie kontextuálnych alternatív, kde má nasledujúca litera s ľavou hornou doťažnicou zrezaný horný serif.
Hore uvedené stratégie platia pri navrhovaní akejkoľvek diakritiky viac-menej univerzálne. Pri riešení foriem individuálnych diakritických znakov však môžu vyvstať určité dodatočné otázky. Po konzultáciách s aktívnymi slovenskými písmarmi by sa dali riešenia najčastejších dilem pri dizajne konkrétnych slovenských akcentov zhrnúť do týchto praktických zásad:
Dĺžeň sa v slovenčine používa na označenie dĺžky hlásky: konkrétne nad samohláskami (a, e, i/y, o, u) a spoluhláskami r a l. Ak sa zapisuje nad písmenom i, nahrádza bodku. Sklon akcentu by sa mal odvíjať od ohraničeného priestoru nad písmenom í a nasledujúcej litery s horným doťahom na ľavej strane, s ktorým by akcent rozhodne nemal kolidovať.
V prípade minuskového ĺ je na zváženie, či použiť rovnaký akcent ako pre ostatné minuskové znaky, alebo aplikovať jeho verzálnu formu.
Mäkčeň sa v slovenčine používa na označenie mäkkosti hlásky: konkrétne nad spoluhláskami c, s, z, d, t, n, l. Problematické býva umiestnenie horizontálneho mäkčeňa nad verzálne D, pretože to nie je symetrický znak. Ideálnym riešením je nájsť ťažiskovú os samotnej litery a podľa nej akcent zasadiť. Ak umiestňujeme mäkčeň nakreslený v asymetrickom štýle, treba zosúladiť ich vzájomné optické ťažiská, poprípade uprednostniť čisto estetické riešenie, založené na subjektívnom pocite ich najlepšej vzájomnej konštelácie.
Vertikálny mäkčeň by mal byť jasne odlíšiteľný od interpunkcie, najmä od apostrofu, čiarky či horných nezložených úvodzoviek. Tvarovo by mal byť bližší k dĺžňu alebo k iným diakritickým znamienkam. V prípade minuskového ť sa umiestňuje vertikálny mäkčeň do pravého priestoru, ktorý vytvára kríženie horizontálneho a vertikálneho ťahu. Spravidla je jeho vzdialenosť od litery približne rovnaká ako pri ostatných minuskových akcentoch.
Horizontálne umiestnenie vertikálneho mäkčeňa na verzálnom Ľ je podobné ako pri minuskovej variante, s rozdielom väčšej vzdialenosti akcentu od vertikálneho ťahu. Pri vertikálnom umiestnení neexistuje pevné pravidlo. Niektorí písmari ukladajú vertikálny mäkčeň mierne nad hornú doťažnicu, iní sa ho snažia udržať tesne na nej s argumentom zníženej možnosti kolízie so spodnými doťahmi litier predchádzajúceho riadku.
Vokáň sa v slovenčine používa na označenie dvojhlásky, hoci sa skladá iba z jedného písmena: konkrétne sa umiestňuje nad samohlásku o.
Najjednoduchšie sa tento znak vytvorí otočením horizontálneho mäkčeňa o 180 stupňov, pričom takto zostane v akcente zachovaná aj logika duktu. V prípade pozmeneného tvaru vokáňa je vhodné, aby mal rovnakú hrúbku ako mäkčeň, pretože je veľmi pravdepodobné, že sa obe znamienka objavia v jednom slove vedľa seba.
Dve bodky sa v slovenčine používajú na označenie krátkej samohlásky: konkrétne nad samohláskou a. Zriedkavo je označovaná aj ako tréma, dieréza alebo rozluka. Veľkosť oboch bodiek by mala byť rovnaká ako na písmene i a o čosi menšia než bodka v interpunkcii. Rovnako aj ich vertikálne umiestnenie by malo kopírovať polohu bodky nad písmenami i a j.
Ako sa bude vyvíjať dizajn slovenských akcentov v budúcnosti? S rastúcim počtom slovenských písmarov bude pribúdať aj množstvo nových riešení starých diakritických problémov. Tento proces hľadania najharmonickejšieho riešenia rozhodne nie je uzavretý. Dizajn akcentov je dnes kodifikovaný viac-menej formálne. Nikde nie je presne uvedené, ako by mali diakritické znamienka presne vyzerať v konkrétnych kombináciách s konkrétnym typom písma. Tu sa otvára priestor pre alternatívne štýly akcentov v rámci jednej existujúcej či novej písmovej rodiny, z ktorých si dizajnér vyberie pre svoj zámer to najvhodnejšie riešenie. Či už sa pôjde o formu tvarov, typ umiestnenia, poprípade iné originálne alebo radikálne riešenie. Technológie to dnes umožňujú, tak prečo tieto možnosti nevyužiť.
Chcel by som vyjadriť poďakovanie mladým slovenským písmarom Jánovi Filípkovi, Ondrejovi Jóbovi and Michalovi Tornyaiovi, ktorých odbornosť, bohaté skúsenosti z praxe a trpezlivosť, výrazne pomohli v mojom výskume.
Článok pôvodne vyšiel vo zborníku The Insects Project, Problems of Diacritic Design for Central European Languages, kolektív autorov: Palo Bálik, Fikip Blažek, Robert Kravjanszki, Agnieszka Małecka, Zofia Oslislo, 2016
Gaultney, J. V. Problems of diacritic design for Latin script text faces. 2002
Pecina, M. Knihy a typografie. Brno, 2012
