I. Vznik písma a jeho šírenie

Predhovor

Pojem vizuálna komunikácia, označujúca estetickú úpravu informácie, je relatívne mladý, a preto jeho použitie v historických analógiách môže pôsobiť minimálne čudným dojmom. I keď by sa dal v určitých súvislostiach nahradiť inými termínmi (napr. paleografia, typografia, grafika či grafický dizajn), nikdy by dostatočne nevystihli podstatu tejto práce, pretože samotné podanie informácie zahŕňa v sebe množstvo výrazovo rôznorodých prvkov. Či už ide o samotné písmo a jeho typografickú úpravu, alebo obrazovú ilustráciu až ornamentálnu ilumináciu, treba si uvedomiť, že ich história sa častokrát odvíja nezávisle od seba a podlieha vždy iným dobovým kritériám a vplyvom. Preto ak chceme zmysluplne pochopiť dejiny vizuálnej komunikácie a ich vplyv na jej súčasné formy, musíme poznať aspoň základné vývojové obdobia jej tvoriacich elementov. Podobne je to aj s mapovaním dejín typografie na báze čisto etnickej, pretože by sme sa ochudobnili o jej dramatický príbeh v rámci nášho geografického územia a jej vplyvu na vývoj našej kultúrnej identity.

Úvod

…Prichádzajú k nám učitelia kresťanstva rozliční – z Vlách (Talianska), Grék (Byzancie) a Nemiec (z Franskej ríše), ale učia nás rozdielne a my Slovieni sme prostý ľud, nemáme, kto by nás naučil pravej viere a vysvetlil jej zmysel. A tak, dobrý panovník, pošli nám takého muža, ktorý by nás upravil k všetkej spravodlivosti… (z Rastislavovho posolstva byzantskému cisárovi Michalovi III.)

Týmto Rastislavovým bravúrnym diplomatickým ťahom sa doslova začínajú písať dejiny tvorby písma v slovenských krajoch. Alebo nie? Hlavnou ingredienciou samotnej vizálnej komunikácie je písaná forma verbálnej informácie – písmo. To už, ako sa zdá, bolo vytesané na trenčianskom brale dávno predtým, ako na toto územie migrovali naši slovanskí predkovia. Jeho pôvod už dnes pozná vari každý, isté je, že ho našim predkom prišli neskôr pripomenúť úplne odlišní páni.

Vznik a šírenie písma v európe 

Starým civilizáciám dávno pred Kristom buď „darovali“ písmo samotní bohovia (napr. egyptský boh s hlavou močiarneho vtáka Tvot), alebo sa vyvinulo postupným preberaním a prispôsobovaním znakov iných vyspelejších národov (napr. grécka alfabeta sa vyvinula z fenického protosinajského písma). V oboch prípadoch ide z paleografického hľadiska o dlhodobý kontinuálny proces zlaďovania jazyka s písmom. Ten neskôr v Európe vyústil do dvoch utilitárnych a veľmi na seba podobných písmových sústav – latinčiny a alfabety. Nemá zmysel dopodrobna opisovať historické súvislosti, ktoré sú príčinou daného stavu. Ale jedna je predsa neopomenuteľná: asimilačná politika.

Aby mohla obrovská Rímska ríša vôbec fungovať ako jednotný štátny celok, uplatňovala voči obyvateľstvu na okupovaných územiach asimilačnú politiku, aby sa tak vyhla možnej budúcej rebélii. A robila to doslova od hlavy k päte. V praxi to znamenalo najprv vychovávanie potomkov porazenej lokálnej aristokracie v duchu rímskeho kódexu a neskôr v duchu úplnej kultúrnej transformácie celého podmaneného obyvateľstva. To sa mohlo podariť len vďaka lojálnym „romanizovaným“ aristokratom. Tradičný odev postupne nahradila tunika a náboženstvo rímsky panteón spolu s občianstvom najmocnejšej ríše známeho sveta. Trpkosť z podrobenia rýchlo opadla, keď za tribút, ktorý pravidelne odvádzali Rímu, dostali takmer kompletné kultúrne know-how s možnosťou participovania na štátnej správe. Jedným z mnohých rímskych výdobytkov bolo samozrejme aj latinské písmo – vynález, o ktorom sa barbarom ani nesnívalo. Produktom takejto asimilačnej politiky bol aj sám veľký Cézar, ktorý pochádzal z Hispánie (dnešné Španielsko), alebo vynikajúci vojenský stratég Scipio Africanus z Mauretánie (dnešné Maroko).

Nihil novi sub sole – Nič nové pod slnkom. Podobnú politiku už používal aj Alexander Veľký, ktorý založil asi 300 miest so svojím menom od Nílu až po Gangu. Jeho megaimpérium, podobne ako aj rímske, sa začalo rozpadať práve pre nespoľahlivosť narýchlo asimilovaných národov pri úsilí udržať pokope štátny útvar. Za súmraku Rímskej ríše tvorila jej pohraničné légie väčšina romanizovaných národov. Barbarské kočovné kmene sústredené na hraniciach „limes“ časom premohli demoralizované mnohonárodnostné légie a dostali sa až k samotnému zdesenému Rímu, kde sa chceli usadiť. Dalo by sa očakávať, že Rím okamžite ľahne popolom, ale nestalo sa tak. Až neuveriteľná arogancia obyvateľov mesta, spôsobená hlavne strachom z votrelcov, dokončila dielo skazy.

Po tomto intermezze ešte Rím niekoľkokrát zmenil majiteľa. Ríša zmizla, ale rímsky duch napriek tomu pretrval. Barbari sa totiž nesprávali až tak barbarsky, ako predpokladali Rimania. Časom prijali miestnu kultúru a dokonca aj nové rímske náboženstvo – kresťanstvo. Ríša sa rozdelila. Pretože východná časť ríše nebola pod takým silným inváznym tlakom ako západná, veľmi rýchlo sa osamostatnila od zvyšku impéria a vrátila sa ku gréckej kultúre, ktorú Rimania rešpektovali a veľmi radi napodobňovali. Kým sa Západorímska ríša opäť spamätala z chaosu, čelila už dobre fungujúcej a kultúrne odlišnej mocnosti. To sa samozrejme odzrkadlilo aj na postavení dovtedy suprematického latinského jazyka. Jazykovo celistvejšia Byzantská ríša začala presadzovať gréčtinu spolu s alfabetou, kým nehomogénne nové štátne útvary v západnej a strednej Európe spolu so zvyškom Rímskej ríše prevzali oficiálne už prakticky mŕtvy jazyk učencov – rímsky nápis na trenčianskom brale z roku 179 – latinčinu. Prečo mŕtvy? Pôvodní obyvatelia ríše sa stali rýchlo menšinou a neskôr úplne splynuli s novými usadlíkmi. Z Ríma sa stal skutočný jazykový babylon. V takomto chaose napokon triumfovala stará imperiálna a vekmi odskúšaná písaná latinka. Tá sa najmä pomocou kňazov a mníchov novovzniknutej cirkvi rímskej rozšírila v mene Kristovom po celom západoeurópskom kontinente až po Írsko (kde sa používa v kláštoroch dodnes). Ani byzantskí cirkevní emisári nezaostávali a šírili Božie slovo v svojom jazyku na východe. Ale nie všetky národy boli nadšené službou novému Bohu v cudzom jazyku. Napríklad v 4. storočí po Kristovi položil sv. Mesrop Maštoc základy arménskej písomnosti tým, že vytvoril pre arménsky cirkevný štát artificiálne – čiže „umelé“ arménske písmo.

Šírenie písma na území slovenska

Ale vráťme sa naspäť na územie Slovenska, ktoré sa stalo v tej pohnutej christianizačnej dobe srdcom vznikajúcej Veľkomoravskej ríše. Veľmoži mladého slovienskeho štátu si uvedomovali, že ak chcú účinne participovať v európskej politike, musia časom pristúpiť na vnucovanú kresťanskú vieru. Išlo o čisto politické rozhodnutie, pretože s pohanmi sa v kresťanskej Európe, ľudovo povedané, nikto nebavil. V temnom stredoveku sa napríklad všetky dohody spečaťovali ručiteľmi alebo zásnubami. Takže ak chcel nejaký veľkomoravský veľmož uzavrieť spojenectvo s kresťanským vladárom, musel pristúpiť na kresťanský sobáš. Išlo, samozrejme, iba o formalitu, ale so svojou kresťanskou nevestou si často bral aj celý zástup cirkevných hodnostárov, ktorí okamžite začali s misijnou činnosťou. Z histórie Veľkomoravskej ríše dobre vieme, že prvé kresťanské učenie na naše územie priniesli zástupcovia Východofranskej ríše, ktorá držala ochrannú ruku nad svätou stolicou rímskou.

Pokiaľ to bolo v politickom záujme veľmožov, pôsobenie franských kňazov tolerovali. Vieme však aj to, že prví slovienski vládcovia neboli svätuškári a často zmluvy porušovali a prispôsobovali vo svoj prospech. Niet divu, že sa neskôr dostali do otvorenej konfrontácie s Franskou ríšou. Veľkomoravania potrebovali súrne nového spojenca, pretože všetkých východofranských kňazov a mníchov vypudili a v krajine zostalo prakticky duchovné a vzdelanostné vákuum. Preto sa napokon knieža Rastislav obrátil s prosbou na byzantského cisára o pomoc. Vďaka priaznivej politickej situácii sa mu to napokon skoro podarilo (pozn. Byzantská ríša už dlhšiu dobu odolávala bulharským kočovným zväzom zo severu a arabským nájazdníkom z východu. Byzantíncom táto ponuka z veľkomoravskej dŕžavy prišla takmer ako dar z nebies a následným spojenectvom dostala spurných Bulharov do klieští. Nie nadarmo sa hovorí, že „sused môjho suseda je môj priateľ“. Tento precedens nemá v doterajších dejinách ľudstva obdobu. Rastislav si dal vlastne nepriamo vyhotoviť úplne nové písmo na objednávku od prakticky cudzej kultúry. Byzantský vládca Michal III. neváhal a vyslal v roku 863 po Kristovi na Veľkú Moravu misijný sprievod vedený Konštantínom Filozofom a jeho starším bratom Metodom. Rastislav pôvodne žiadal byzantského biskupa vytvoriť biskupstvo nezávislé od apoštolskej stolice rímskej, ale neskôr sa uspokojil aj s tým, čo mu byzantský arbitri poslali. O následnom procese vývinu slovienskej písomnosti …Slovieni dovtedy, kým boli ešte pohania, sa dozvedáme z traktátu „O písmenách“ na piatich až šiestich stranách textu od jedného zo sedmopočetníkov Nauma – učeníka Konštantína a Metoda známeho aj s prídomkom Chrabrý. Z traktátu sa dozvedáme, že sa Slovania v počiatkoch v písomnostiach snažili zaznamenávať jednotlivé výrazy a počty pomocou zárezov a vrubov na paliciach. Tento spôsob záznamu dôležitých informácií na „rováš“ sa na Slovensku používal až do 19. storočia. Išlo zväčša o rozpoltený kus plátna alebo palice. Jednu vlastnil veriteľ (statkár, pán) a druhú dlžník (pastier, sedliak). Kontrola bola teda obojstranná (pozn. skúseným používateľom internetu to môže veľmi pripomínať šifrový systém PGP, pri ktorom obaja dopisovatelia vlastnia rovnaký softvérový kľúč na dekódovanie privátnych správ). Znaky na rovášoch boli veľmi jednoduché: jeden zárez – jednotka, dva – dvojka, šípka päťka, trojuholník – desiatka. Vyskytovali sa aj osobitné symboly dohodnuté medzi dvoma rovášnikmi. Z toho pramení aj známy výraz „pripísať niekomu niečo na vrub“ alebo „rováš“.

Naum Chrabrý sa ďalej zaoberá snahou Slovanov po prijatí kresťanstva písať svoju reč latinskými a gréckymi písmenami, čo sa im veľmi nedarilo. Zásluhu na tomto neúspechu pripisuje absencii čisto slovanských hlások v 24 písmenovej latinskej abecede a alfabete. S písaním slovanskej reči pomocou abecedy nemali samozrejme problémy len samotní Slovania, ale aj Frankovia a Gréci. V rôznych dobových východofranských kronikách a análoch sa dá narátať skoro až 30 rôznych znakových interpretácií mena Svätopluk. O niečo lepšie na tom boli bagdadskí kartografickí emisári, ktorý vo svojich cestopisoch z 8. a 9. storočia po Kristovi zachytili slovanský jazyk (vrátane dobových reálií) v arabskom kaligrafickom písme najvernejšie.

…Slovieni v svojich pohanských časoch, keď nemali knihy ani písmo, ale čítali a dorozumievali sa pomocou kresieb a zárezov (…) Keď však boli pokrstení, snažili sa zapisovať sloviensku reč latinskými a gréckymi písmenami bez úpravy (…) zmiloval sa (boh) nad slovienskym rodom a poslal mu svätého Konštantína Filozofa, zvaného Cyril, muža spravodlivého a pravého. A ten pre nich vytvoril 38 písmen, niektoré podľa vzoru písmen gréckych a iné podľa slovienskej reči (…).preto sú slovienske písmená svätejšie a úctyhodnejšie, lebo ich vytvoril svätý muž, grécke však pohanskí Heléni (…).A tak, keď sa opýtaš gréckych vzdelancov: „Kto vám vytvoril písmo alebo preložil knihy a v akom čase?” iba málokto z nich to vie. Ak sa však opýtaš slovienskych vzdelancov: „Kto vám vytvoril písmo alebo preložil knihy a v akom čase?” to všetci vedia a rieknu: „Svätý Konštantín, nazývaný Cyril. Ten — a jeho brat Metod — aj písmená vytvoril, aj knihy preložil. Veď ešte žijú ľudia, ktorí ich videli!” (z traktátu „O písmenách“ Nauma Chrabrého z 10. storočia)

Ešte pred odchodom na Veľkú Moravu si Konštantín pozorne vypočul členov Rastislavovho posolstva a zistil, že staroslovienčina je takmer totožná s jemu dobre známou macedónčinou a bulharčinou (pozn. Konštantín spolu s Metodom pochádzali zo severogréckeho mesta Thessaloniki – Solún, ktoré bolo hraničnou baštou s Bulharskou ríšou). Pri vytváraní slovienskeho písma sa snažil o určitý univerzalizmus v prípade použitia písma aj v iných slovanských krajoch. Každej typicky slovienskej hláske – fonéme vytvoril zodpovedajúci znak – grafému. Takže sa už nepísalo SS alebo SZ. Podobným spôsobom postupoval oveľa neskôr aj Jan Hus, keď reformoval český pravopis, kde RZ nahradil Ř a namiesto CS – Č atď. Keďže Konštantín pri vytváraní slovienskej abecedy pracoval s hláskami, dostalo nové písmo názov hlaholika. Ide o tvarovo zložitý ornamentálny systém znakov, hlavne v porovnaní s jej mladšou verziou cyrilikou, ktorá vznikla o niečo neskôr v Bulharsku. Keďže Konštantín bol Grékom, nevedel si predstaviť jednotlivé litery hlaholiky bez fonetických názvov. Mali ich aj zakladatelia hláskovej abecedy Feničania, po nich Hebreji a Gréci. Slabičné zjednodušenie zaviedli oveľa neskôr praktickí Rimania. A tak sa jednotlivé názvy litier hlaholiky aj cyriliky hláskovali takto: Az, Buki, Vedi, Glagoli, Dobro, Jesť, Živete, Zelo, Zemľa, Iže, Kako, Ľudi, Myslite, Naš, On, Pokoj, R’ci, Slovko… Je nanajvýš zaujímavé, prečo pri kreovaní jednotlivých litier hlaholiky Konštantín s Metodom nepoužili na hlásky s rovnakým fonetickým znením napríklad Az / Alfa – príslušný znak z gréckej alfabety. Môžeme sa len domnievať, čo ich k tomu viedlo, ale faktom je, že ich žiaci tento pokus o originalitu asi veľmi neocenili. Ak si porovnáme hlaholiku s cyrilikou, je hneď každému jasné, že cyrilika je v širšom kontexte veľmi podobná, ba až identická s niektorými charaktermi gréckej alfabety.

Faktom však zostáva, že byzantskí vyslanci odviedli veľmi kvalitnú a nesmierne ťažkú prácu. Typografická kompozícia litier v širšom hlaholskom texte pôsobí síce opticky vzdušným dojmom, ale zato estetická vyvedenosť znakov vyzerá veľmi noblesne až nadpozemsky. Konštrukcia jednotlivých písmen zložená zo základných geometrických tvarov akoby vyžarovala určitú, sebe vlastnú mystiku. Často sa používajú kruhy (dokonalosť), a to vo všetkých či už horných, dolných alebo stredných doťažniciach, vertikál (človek) a horizontál (večnosť), ktoré kontrastne sekundujú bacuľatým literám, až samotné používanie trojuholníka (Svätá trojica) a jeho kombinácia s hore uvedenými tvarmi. Ak by sa raz našli takéto písmená na inej planéte vo vesmíre, nikoho by to veľmi neprekvapilo. I keď je hlaholika okrem niektorých malých nedostatkov na svoju dobu majstrovsky stvárnená, išlo v porovnaní s latinčinou a alfabetou skôr o krok späť. Ornamentálna komplikovanosť a účarná nesúrodosť vyžadovali veľa času a trpezlivosti pisára. Možno aj práve z tohoto dôvodu napokon Metodovi žiaci siahli k overenej alfabete, a vytvorili akýsi kompromis medzi gréckym a slovanským písmom – cyriliku (pomenovanú podľa duchovného mena Konštantína – Kyrillos – Cyril, keď na sklonku života vstúpil do kláštora). Na to, že Konštantín Filozof spolu s Metodom pobudli u nás len 40 mesiacov, je tvorba prvého slovienskeho písma spolu s následným prekladom evanjelia do onoho písma až nadľudský výkon. Ak ešte k tomu prirátame sťažené životné podmienky a drsnejšiu klímu, na ktorú neboli zvyknutí, zdá sa nám ich pôsobenie u nás nepredstaviteľné.

Bolo by naivné domnievať sa, že po postupnom zavádzaní hlaholiky do praxe nastal v našich krajoch nejaký vzdelanostný boom. Učiteľov novej slovienskej písomnosti bolo žalostne málo a aj tých najzasvätenejších dal v roku 885, po Svätoplukovej zrade nitriansky biskup Wiching (franského pôvodu) vyhnať. Tým sa definitívne rozplynul Rastislavov sen o autokefálnej autonómnej cirkvi u nás. Koniec „živej“ hlaholiky ako prvého písma Slovákov vôbec spečatila Metodova smrť a následný nemenej dramatický rozpad Veľkomoravskej ríše. Z dedičstva svätých Konštantína a Metoda a ich takmer xenologicko-typografickej dizertačnej práce napokon prežila len cyrilika, ktorá sa vďaka svojej jazykovej slovanskej univerzalite uchytila najprv v Bulharskej ríši za vlády kráľa Borisa, neskôr v Kyjevskej Rusi a napokon aj pravoslávnom v Srbsku. Hlaholike v „hranatej“ verzii sa darilo udržať v ešte pár storočí u západobalkánskych Slovanov – Chorvátov a Slovincov. Po bitke pri Moháči, keď Osmanská ríša ovládla prakticky celý Balkán, aj tento unikátny pozostatok veľkomoravskej kultúry definitívne zaniká. Začiatkom 10. storočia vytlačila hlaholiku aj novšiu cyriliku z územia Slovenska definitívne latinčina. Ak si odmyslíme všetky tie politické ťahanice, ktoré tomuto stavu predchádzali, musíme uznať, že dejiny našej písomnosti začali písať naši predkovia naozaj vo veľkom štýle. Nie je na mieste polemizovať, čo by sa stalo keby… Faktom však zostáva, že prijatím západokresťanského vierovyznania spolu s jeho latinským písmom, sme sa stali súčasťou západoeurópskej kultúrnej identity. Tento stav sa aj napriek úprimnej snahe niektorých národných buditeľov v 19. storočí nezmení.

bibliografia

Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984

Ferko, M. Veľkomoravské záhady, Tatran, Bratislava, 1990

Müller, H. Dějiny Nemecka, Lidové noviny, Praha, 1995

Moody, W. T. Dějiny Irska, Lidové noviny, Praha, 1994

Maurois, A. Dějiny Francie, Lidové noviny, Praha, 1994

Maurois, A. Dějiny Anglie, Lidové noviny, Praha, 1994

Dekan, J. Moravia magna, Tatran, Bratislava, 1980

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Loukotka, Č.: Vývoj písma. Praha : Orbis, 1946

Húščava, A. Dejiny a vývoj nášho písma, SAVU, Bratislava, 1951

Kováč, D. Dejiny Slovenska, Lidové noviny, Praha, 1998

Kolektív autorov, Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov II, Slovensko očami cudzincov, Literárne informačné centrum Bratislava, 1999

Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk