II. Vývoj latinského písma

Úvod

Po rozpade Veľkomoravskej ríše sa Slovensko postupne stáva súčasťou nového štátneho útvaru Uhorska, čo malo logicky za následok presťahovanie väčšiny kultúrnych centier z nášho územia do Panónie v dnešnom Maďarsku. Možno to bola jedna z hlavných príčin, prečo sa nám z tohto pohnutého obdobia zachovalo tak málo písomností, ak vôbec dajaké. Dnes už dobre vieme, že kočovní Maďari, ktorí sa stali v novom štáte hlavnou vojenskou silou, postupne prebrali od Slovanov usadený spôsob života, o čom svedčí aj množstvo pôvodne slovanských termínov v dnešnej maďarčine. A nielen to. Časom prijali aj nové monoteistické náboženstvo – kresťanstvo. Tým sa, keď už nie etnicky, tak aspoň nábožensky, stáva z Uhorska jednoliaty štátny celok. Jazykové bariéry medzi rôznymi etnikami preklenula, ako to bolo už dávnejšie na západe, univerzalistická latinčina, ktorá plnila funkciu komunikačného mosta. Aby sme si vôbec mohli predstaviť následné osudy kultúry písaného slova u nás, treba poznať osobitne vývoj a históriu latinského písma samotného. To za dobu niekoľkých storočí zmenilo svoju tvár mnohokrát. Podľa výšky litier umiestnených v tomto štvorlinkovom systéme môžeme všetky druhy latinského písma rozdeliť do skupiny písem majuskulných a minuskulných.

Majuskulné písmo má všetky litery bez ohľadu na tvar približne rovnako vysoké a je ohraničené dvoma vodorovnými linkami. Do tejto skupiny patrí písmo kapitálne, unciálne a polounciálne.

Minuskula je naproti tomu písmo, kde výška litier nie je rovnaká. V štvorlinkovom systéme je výška niektorých litier ohraničená základnou a vrchnou linkou (sú to krátke litery, bez dolnej a hornej dĺžky), výšku iných litier ohraničuje zasa horná a dolná doťahovacia linka (sú to dlhé litery, majú hornú i dolnú dĺžku) a konečne litery, ktorých výška je ohraničená základnou a hornou doťahovacou linkou alebo vrchnou a dolnou doťahovacou linkou (stredné litery, majú plnú hornú alebo dolnú dĺžku). K minuskulnému písmu patrí okrúhla alebo karolínska minuskula a kurzíva, ako aj z nej vyvinuté takzvané národné písma (longobardské, merovinské, vizigótske a insulárne: írsko- anglické).

Latinské písmo

Celý historický vývoj latinského písma môžeme zhruba zaradiť do štyroch chronologických periód, ktoré môžeme nazvať a približne ohraničiť asi takto: I. obdobie archaické (od počiatkov až do 2. storočia pred Kristom), II. obdobie rímske (od 2. storočia pred Kristom až do 4. storočia po Kristovi), III. obdobie včasného stredoveku (od 5. až do 12. storočia) a IV. obdobie stredoveké (od 13. až do 16. storočia).

I.

Z archaického obdobia sa nám zachovali doklady latinského písma výlučne epigrafické, čiže poväčšine vo forme nápisov a skriptúr na konzistentných materiáloch, ako mramor, kameň, či na bronzových alebo zlatých šperkoch. Za najstarší príklad písma tejto periódy sa donedávna uvádzal takzvaný Lapis niger Romuli objavený na rímskom fóre v roku 1899. Možno ho datovať až do 6. storočia pred Kristom. Zdá sa však, že písmo na zlatej spone, nedávno objavenej v Praeneste, je o niečo staršie. Všetky zachované doklady latinského písma z tohto obdobia sú majuskulné a majú formu kapitály (veľkých litier), a preto dostala aj meno archaická kapitála. Ak si prezrieme toto písmo pozorne, zistíme, že svojimi tvarmi, ktoré akoby ešte hľadali svoju pevnú formu, a spôsobom písania sprava doľava pripomína starogrécke písmo. Preto niektorí historici usudzujú, že ho starí Rimania – Tiberovia prebrali od nimi podrobeného a dodnes tajomstvami zahaleného národa Etruskov. Aj z tých málo artefaktov, čo po nich zostali, sa dá usudzovať, že išlo o veľmi vyspelú civilizáciu. O ich pôvode sa dodnes vedú diskusie, ale asi najpravdepodobnejšie to boli potomkovia starogréckych osadníkov, ktorí v tom čase zakladali kolónie nielen v Stredomorí, ale dostali sa aj do Írska a Afriky. Smer písania sa postupne mení až v 4. storočí pred Kristom. Čo viedlo starých Rimanov k tomuto kroku, zostáva záhadou, podobne aj ako apeninská civilizácia Etruskov.

II.

V rímskom období latinského písma, do ktorého vstupujeme v druhom a prvom storočí pred Kristom, nielenže rastie množstvo používaných materiálov na písanie, ale mení sa aj forma litier a vznikajú nové druhy písma. Kapitálu nápisovú, ktorej tvary sú už pravidelnejšie a pevnejšie od čias cisára Augusta, rozdeľujeme na dva druhy. Predovšetkým je to scriptura monumentalis alebo podľa pravidelnejších štvorcových tvarov aj quadrata, a ďalej scriptura actuaria, ktorej litery mali užší a vyšší tvar. Prvý druh písma bol obľúbený pri vyhotovení nápisov na kameni a mramore (tituly), druhým sa zasa väčšinou ryli písomnosti listinnej povahy (acta) prevažne do kovov. So scripturou monumentalis sa stretávame aj na našom území vo forme rímskeho nápisu na trenčianskom brale, ktorý tam zanechali po víťazstve nad Kvádmi legionári cisára Augusta.

Okrem týchto dvoch typov kapitály sa začiatkom kresťanského letopočtu používalo na praktické denné potreby aj písmo kurzívne (naklonené) – staršia rímska kurzíva. Koncom tejto periódy sa objavuje aj nový druh majuskulného knižného písma, ktoré sa od kapitály odlišuje guľatými tvarmi litier a pre ktoré zdomácnel názov unciála. Všetky doteraz vymenované druhy, používané v druhom vývojovom období latinského písma, sú majuskulné, ale objavujú sa už aj prípady použitia iniciál (veľkých začiatočných litier textu, ktoré zatiaľ oddeľovali len samotné kapitoly).

III.

Počiatky obdobia včasného stredoveku spadajú približne do časov zániku Rímskej ríše. V tomto čase formy jednotlivých litier latinského písma veľmi zreteľne ukazujú na svoj rímsky pôvod, keďže si do určitej miery tradične zachovávajú svoje rímske tvary. A práve v tomto období vzniká aj nový druh latinského písma, ktorý je, pokiaľ ide o formu ešte stále pevne spätý s unciálou, ale na rozdiel od nej pre niektoré litery používa už štvorlinkový systém. Volá sa polounciála. Okrem toho už od 3. storočia po Kristovi staršia rímska kurzíva neustále priberá ďalšie minuskulné prvky a v nasledujúcom 4. storočí sa už kompletne mení v mladšiu rímsku kurzívu.

V nasledujúcom 7. a 8. storočí sa z latinského písma dočista stráca už spomenutá rímska tradícia. V tom čase vznikajú aj nové druhy písma, takzvané národné písma (staré talianske písmo – longobardské, staré iberské písmo – vizigótske, staré francúzske písmo – merovinské a konečne írske a anglosaské). Tieto písma (okrem insulárnych) sa vyvinuli u národov, ktoré sa usadili na troskách Rímskej ríše. Avšak všetkým národným písmam chýba dôležitá vlastnosť každého dobrého písma – zreteľnosť a ľahká čitateľnosť. Napriek tomu sú tieto etnické varianty z estetického hľadiska veľmi zaujímavé a dodnes fascinujúce (hlavne írske písmo, ktoré nezaprie v sebe keltské korene svojou nesmiernou organickou ornamentikou). Preto sa čoskoro vývoj latinského písma uberá cestou hľadania spomenutých vlastností dobrého písma a istým spôsobom nachádza ich nachádza v návrate k antickým formám. Výsledkom hľadačského úsilia bolo písmo, ktoré ovládlo celé pole literatúry, ale stretávame sa s ním aj v roli listinnej – karolínska minuskula. Tá vznikla v 9. storočí v palácovej škole Karola Veľkého na franskom území. Ukazujú sa v nej vplyvy polounciály a írskeho písma. V 11. storočí bola rozšírená o tri nové litery (u, w, j), čím sa jej vývoj ukončil. Netrvalo dlho a karolínska majuskula učarovala celej západnej Európe vrátane Anglicka (okrem Írska, ktoré si svojím ostrovným izolacionizmom udržalo svoje národné písmo takmer až dodnes). Pravdaže, pomalosť tohto písma, v ktorom je každá litera písaná samostatne, sa musela časom vyvažovať hojným používaním skratiek, ktoré sa množia najmä od 11. storočia. Koncom 12. storočia sú už medzníkom vo vývoji latinského písma. 

IV.

V štvrtej perióde, pre ktorú je výstižnejšie označenie gotická, sa už stretávame s typickým písmom stredoveku. Charakteristickou vlastnosťou písma tohto vývojového obdobia je zahrotenie a hranatosť tvarov jednotlivých litier. Priame, hlavne zaokrúhlené tvary litier predchádzajúceho obdobia sa lámu do dlhších vertikál a kratších horizontál, pričom sa dôsledne zachováva rozdiel medzi vlasovými a hrubými ťahmi. Toto vyložene kaligrafické písmo (plochou stranou zrezaného drievka alebo husieho brka sa najprv namaľovali vertikálne „tučné“ ťahy a bočnou tenkou stranou sa dotiahli „tenké“ spojivká a pätky v 45-stupňovom alebo 180-stupňovom ťahu) nevyhovovalo, samozrejme, potrebám denného života, a preto v tomto období popri gotickej minuskule čoskoro vzniká aj kurzíva. Tá sa často uplatnila aj na literárnom a listinnom poli. Spomenuté formovanie gotického písma nepochybne súvisí aj s formami vtedajšieho umeleckého slohu, ktorý napríklad v štíhlom, vysokom a lomenom oblúku najlepšie uspokojoval nielen vtedajší umelecký vkus, ale vyjadroval v ňom aj základné prvky duchovného rozpoloženia a najmä náboženského cítenia stredovekého človeka (žeby prvé náznaky tendenčnosti dizajnu?).

Tieto putá scholastickej stredovekej kultúry čoskoro pretrhla reakcia vyvolaná humanistickým hnutím 14. a 15. storočia, ktorá našla svoju ozvenu aj v ďalšom vývoji latinského písma. Humanizmus, ktorý čerpal svoju silu z antického poňatia zmyslu pozemského bytia človeka, sa aj v literatúre vracia k textom klasikov, ktoré sa zachovali v luxusných rukopisoch z 10. až 12. storočia, vyhotovených karolínskou minuskulou. Humanisti s obsahom preberajú aj tvary litier spomenutých rukopisov tak, že sa týmto znovuzrodením karolínskej minuskuly opäť oživili antické formy latinského písma. Renesančné písmo humanistov teda jasne opúšťa hranaté, ostré, lomené a skratkami presýtené gotické písmo mníchov. Vracia sa k jasným, čistým a oblým formám litier, z ktorých niektoré (napríklad a, i, p) v ďalšom vývoji už vykazujú formy modernej kurzívy. Humanistické hnutie si časom našlo veľa prívržencov v mnohých európskych krajinách, a preto je prirodzené, že po dlhšom a tvrdom zápase s písmom gotickým aj tu víťazne vychádza písmo renesančné. (Je paradoxné, že práve v Lutherovom reformačnom Nemecku sa gotické písmo ešte viac zakorenilo, a preto nikoho dnes neprekvapí písmo použité v hlavičke novín Frankfurter Allgemeine Zeitung či v iných tlačovinách.)

PÍSMO LATINSKÝCH LISTÍN

Je takmer isté, že v regióne ranostredovekého Slovenska sa nevytvorila nijaká forma národného latinského písma. Treba si uvedomiť, že latinské písmo sa šírilo v Európe len vďaka expandujúcej kresťanskej cirkvi, a to predovšetkým sieťou biskupstiev a opátstiev. Na Slovensku už existovalo Nitrianske biskupstvo ešte z dôb Pribinových, ktoré sa stalo jedným z hlavných náboženských centier v tomto regióne a podliehalo hierarchicky Salzburskému arcibiskupstvu na území Východofranskej ríše. To nás privádza k presvedčeniu, že prvé latinské písmo, ktoré sa v širšom meradle používalo na Slovensku, k nám prišlo práve vo forme franskej karolínskej minuskuly. Toto písmo sa hojne využívalo pri prepisoch biblickej literatúry, ale aj v kronikárstve a v matrikách. V korešpondenčnom (diplomatickom) a listinnom (notárskom) písomníctve sa používal osobitný druh kurzívy, ktorý zaviedol notár Ľudovíta Nemca (vychodofranského cisára, s ktorým sa osobne stretol aj sám Svätopluk) Hebarhard. Táto kurzíva bola pre svoje časté používanie v diplomatických písomnostiach a pomenovaná ako diplomatická kurzíva. Vyznačovala sa neúmernou výškou hornej dĺžky stredných litier (b, d, h, l, ale aj p a dolnej dĺžky f a dlhého s). Ich vrcholy buď ozdobujú slučky alebo švih drieku na pravú stranu, čo dodávalo písmu a hlavne slovám určitý druh pompéznosti.

Pretože väčšina ranostredovekých kráľov a kniežat uprednostňovala meč pred pisárskym brkom (mimochodom, aj sám Karol Veľký bol analfabet, o veľkomoravských a neskôr ranouhorských kniežatách ani nehovoriac), bolo treba, aby príjemca, ktorý dostal takúto kráľom podpísanú listinu, padol už len pred písmom samotným na kolená. Aby sa zabezpečila autenticita dokumentov, bola väčšina listín opatrená pečaťami s insígniami expedienta. Niektoré dôležité písomnosti sa dokonca písali zlatými písmenami a opatrovali v bohato zdobených kapsulách. Na prvý pohľad je zrejmé, že pečať tu plnila akúsi funkciu „copyrightu“, ale jedným z dôvodov jej zavedenia bola aj už spomínaná negramotnosť. Panovníci požiadavky najprv nadiktovali notárovi (väčšinou túto funkciu plnili cirkevní hodnostári) a potom príslušný dokument, ak vedeli trochu písať, podpísali svojou značkou (scripturou). Potom sa písomnosť opatrila pečaťou z tvrdého farbeného vosku, zavesenou na bohato zdobenej stuhe, a sám panovník do vosku vtlačil svoje pečatidlo. Bola to nielen ochrana samotného dokumentu, ale aj osoby, ktorá ho dopravovala na určené miesto. Ak niekto obmedzoval, okradol, alebo, nedajboh, zabil kráľovho emisára (cesty vtedy prakticky neexistovali a sama púť bola naozajstným dobrodružstvom), automaticky si „podpísal“ ortieľ smrti. Preto panovníci, ak chceli mať úplnú istotu doručenia svojej depeše, poverovali touto strastiplnou úlohou cirkevných hodnostárov, pred ktorými mali aký-taký rešpekt aj spurní feudáli, či dokonca i zbojníci. Niekedy plnili funkciu aj samotných arbitrov a stávali sa aj prípady, keď sa adresát nimi sprostredkovanými diplomatickými nótami tak rozzúril, že ich dal pečať-nepečať, kňaz-nekňaz zlynčovať. Aj taký bol raný stredovek.

bibliografia

Kneidl, P. Z histórie európskej knihy, Svoboda, Praha, 1989

Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Loukotka, Č.: Vývoj písma. Praha : Orbis, 1946

Müller, H. Dějiny Nemecka, Lidové noviny, Praha, 1995

Moody, W. T. Dějiny Irska, Lidové noviny, Praha, 1994

Maurois, A. Dějiny Francie, Lidové noviny, Praha, 1994

Maurois, A. Dějiny Anglie, Lidové noviny, Praha, 1994

Dekan, J. Moravia magna, Tatran, Bratislava, 1980

Húščava, A. Dejiny a vývoj nášho písma, SAVU, Bratislava, 1951

Friedl, F. Typography – Typographie, Könemann, Köln, 1998

Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk