ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Ak chceme zatriediť rôzne typy písma podľa špecifických kresbových charakteristík, nastanú problémy. Potreba identifikácie rôznych rodov a druhov písma podnietila vznik rozličných systémov klasifikácie písma.
Prvým spôsobom ako klasifikovať písmo je podľa podľa historických období a charakteru od Maximiliena Voxa (1954), ktorý schválila Medzinárodná typografická asociácia (ATypi) v roku 1967.
Druhý spôsobom ako klasifikovať písmo je podľa charakteru a písmových tvarov od Roberta Bringhursta (1992).
Tretím spôsobom ako klasifikovať písmo je čisto podľa historických období od Alexandra Lawsona (2002).
Žiaden systém však nie je bez chyby a nedokáže komplexne pokryť také rôznorodé kresbové špecifiká, ktorých sme svedkami v súčasnej tvorbe písma. Treba mať však na pamäti, že najideálnejší systém klasifikácie je taký, ktorý vám najlepšie pomôže rozoznať druhy písma a ich historický pôvod.
Ďalším spôsobom, ako klasifikovať písmo, je jednoducho ho rozdeliť podľa funkcie na dve podkategórie: textové a nadpisové. Takéto delenie bolo v minulosti dosiahnuté veľkosťou – všetky písma nad 14 bodov boli automaticky považované za príliš veľké na použitie v dlhšom texte a tak spadli do kategórie nadpisových. V ére digitálnych technológií je takáto definícia pre svoju prílišnú jednoduchosť prakticky nepoužiteľná. Mnoho písem z minulosti, špecificky vytvorených na konkrétne účely, napr. na použitie v orientačných systémoch či v nadpisoch časopisov, bolo následne digitalizovaných v kompletné písmové sady. Hoci dnes už prakticky nič nestojí v ceste tomu, aby písma určené na sadzbu nadpisov niekto použil na sadzbu textov, textové písmo je však vytvorené tak, aby v malých veľkostiach dosahovalo vysokú úroveň čitateľnosti a tým najlepšie plnilo svoju funkciu.
Delenie písma na textové a nadpisové slúži na zdôraznenie ich fundamentálnych rozdielov v používaní a v plnení odlišných funkcií. Textové písmo sa používa na sadzbu dlhých textov. Je pokojné, nerušivé, nevtieravé, na bod presné, „neviditeľné“. Neraz sú ním vysádzané aj marginálie či poznámky pod čiarou, hoci sa natíska možnosť použiť inú veľkosť, rez (napr. kurzívu), šírku, či dokonca alternatívne písmo, pomáhajúc tak čitateľovi rozlišovať rôzne druhy informácií.
Nadpisové písmo je vyhradené na sadzbu nadpisov, kapitol knih, záhlaví a perexov. Jeho písmená sú navrhnuté tak, aby kričali, pútali na seba pozornosť a fungovali navzájom viac nezávislejšie.
Aj napriek nespočetnému množstvu písem, ktoré máme v súčasnosti k dispozícii, len malý zlomok z nich je vhodný na použitie v textovej sadzbe. Fonty vytvorené na základe humanistických písem sa pomerne ľahko čítajú, zatiaľ čo písma prechodové vyžadujú od čitateľa viac sústredenia. Písma moderné a bezserifové sú na čítanie najťažšie. To však neznamená, že by boli tieto písma všeobecne nečitateľné. Práve naopak. S vhodnou úpravou sú texty vysádzané textovými písmami veľmi zrozumiteľné (samozrejme niektoré viac a niektoré menej).
Písmená textových písem sú vytvárané tak, aby fungovali tesne vedľa seba, a tak vytvárali neprerušované vizuálne plynutie, výrazné šikmé tieňovanie, umožňujúc tak oku čitateľa bezstarostne prelietavať v riadkoch písma, a bez problémov rozpoznávať esenciálne tvary každého jedného slova. K zvýšenému čitateľskému komfortu výrazne prispieva aj konzistentné dodržiavanie charakterových a odstavcových štýlov. Dobrá textová úprava by mala byť predvídateľná, prirodzená a tým pre čitateľa prakticky „neviditeľná“ (pre nadpisové písma platí presný opak). Otrepaná pravda, že „ typ písma, ktoré sa číta najčastejšie sa číta najľahšie“ iba potvrdzuje fakt, že vzhľad textovej úpravy, ktorý zabehnutý ostáva predvídateľný. Shakespearovská paralela „…to čo je najužitočnejšie má v sebe tú najväčšiu krásu“ by zas potvrdzovala prax, prečo je v súčasnosti skoro v každom počítači ako prednastavené písmo práve Helvetica.
Každé písmo vo svojom tvarosloví odráža dobu, v ktorej vzniklo. Tu však treba mať na pamäti, že všetky písma vytvorené pre počítačovú sadzbu, ktoré sú označované ako „klasické“, boli od základu nanovo prekreslené. Ak porovnáme pôvodné písmo a jeho zdigitalizovanú verziu, zistíme, že sa podobajú len zdanlivo a majú toho len málo spoločného.
To vyvoláva fundamentálnu otázku ohľadom digitalizácie starších písem, bez ohľadu na to, či sa jedná o písmo staré 400 alebo 30 rokov. “Dokonalé“ kópie originálu nebudú nikdy fungovať a ani vyzerať ako originál. Dôvodom sú malé „nedokonalosti“ spôsobené kombináciou ručne rezaných kovových písmen, tlačovým procesom a použitým papierom, ktoré robia tieto originálne písma takými živými a osobitými.
V 20. storočí priniesla každá zmena v technológií úplne nové písma alebo adaptácie starších písem, z ktorých boli niektoré úspešné viac a iné menej. Základnými vlastnosťami dobre čitateľného písma sú otvorené písmové tvary, výrazné horné a dolné doťahy, vhodne modelované serify a výrazné šikmé tieňovanie zľava doprava.
Písma, v ktorých je vonkajšia krivka písmena „o“ takmer kruh a majú výraznú variáciu v hrúbke ťahov, čo znamená, že vnútro písmena „o“ bude mať tvar oválu.
Sú serify, ktoré sa plynulo vnárajú do vertikálnych ťahov písmen.
Umožňuje oku čitateľa bezstarostne prelietavať v riadkoch písma a bez problémov rozpoznávať esenciálne tvary každého jedného slova. Naproti tomu písmo Bodoni má vlasové serify v pravom uhle voči vertikálnym ťahom písmen, čo spôsobuje menšie horizontálne a viac vertikálne tieňovanie. Výrazné horné a v menšej miere aj dolné doťahy sú veľmi dôležité, pretože pomáhajú vytvárať tvar písmen.
Ideálne textové písmo by teda malo mať všetky štyri spomenuté charakteristiky, avšak pre dobrú čitateľnosť postačia aj tri z hore menovaných. Výber správneho textového písma zavisí aj od ďaľších faktorov, ako je jeho priestorová úspornosť, požadovaná hustota textúry na strane alebo sémantická vhodnosť, pretože písmo si so sebou nesie aj iracionálne ideologické nánosy.
Rozdiel medzi textovým a nadpisovým písmom najlepšie vystihuje výrok Waltera Tracyho v knihe Letters of Credit (1986): „Textové písma môžeme po zväčšení používať na sadzbu nadpisov; naproti tomu, nadpisové písma po ich zmenšení použiť na sadzbu textov nemožno.“
Začiatkom 19. storočia sa prudko zvýšil dopyt po propagovaní informácií prostredníctvom akcidenčných tlačí, akými boli napríklad plagáty, letáky, obežníky a pod. Nárast masovej produkcie tovarov a služieb, ktoré bolo treba „predať“ spotrebiteľom bol jeden z efektov priemyselnej revolúcie. Nemilosrdná trhová súťaž prinútila obchodníkov žiadať od tlačiarov a typografov čoraz viac pútavejšie a agresívnejšie propagačné materiály, ako ich konkurencia. Z tohto dôvodu začali postupne vznikať prvé nadpisové písma, ktorých tvorbu výrazne uľahčil aj vynález pantografu.
Tlačiari, zvyknutí na vycibrenosť a eleganciu textových písem, takéto písma neraz častovali viac menej opovržlivými pomenovaniami. Tučné antikvy a grotesky boli písma, vytvorené s cieľom ovládnuť akúkoľvek bielu plochu svojou impozantnosťou a pôsobivosťou. Egyptienky boli navrhnuté bez výrazného tieňovania s tučnými štvoruholníkovými serifmi, ktoré sa svojou dôraznosťou a neprehliadnuteľnosťou stali štandardom v reklamnom priemysle druhej polovice 19. storočia.
Významným medzníkom vo vývoji nadpisových písem bola ich produkcia v drevenom prevedení. V roku 1827 zostrojil tlačiar Darius Wood z New York City parou poháňanú frézu, určenú na masovú výrobu drevených písem. V roku 1834 bol k nemu pripojený pantograf (zariadenie umožňujúce kopírovať písmo do ľubovoľnej veľkosti z jedného originálu). Výsledkom bola záplava drevených písem akejkoľvek veľkosti a tvarov.
Na rozdiel od kovových písem, sú dnes vzorníky drevených písem veľmi vzácne. Podobne je to aj so vzorníkmi kompletných tlačových sád drevených písem, ktoré sa nám zachovali väčšinou neúplné. Dôvodom môže byť aj samotná veľkosť jednotlivých písiem, ktoré často zaberali celú stránku katalógu, a tak sa stávalo, že jedno písmeno reprezentovalo celú abecedu. Navyše sa drevené abecedy málokedy označovali menami a zákazníci si ich mohli objednať iba pod číselným označením.
V 20. rokoch minulého storočia vznikli písma Century a Cheltenham, ktoré v sebe spájali vlastnosti textového a nadpisového písma. Následne tvorba textových písem upadala takmer až do 70-tych rokov, kedy vďaka technológii suchého prenosu firmy Letraset, u nás známeho ako propisot, nastal nový boom, ktorý pokračuje hlavne vďaka digitálnym technológiám súčasnosti. Nadpisové písma, nech boli akokoľvek majstrovsky vytvorené, nikdy nedosiahli nadčasovosť. Ich funkcia ich predurčuje k tomu, aby mali vždy formu a vzhľad aktuálneho diania, slohov či dobových trendov.
Označenie budov a informačné systémy si vyžadujú špecializáciu aj v radoch skúsených typografov. Nestačí len vybrať písmo, zväčšiť ho a primontovať na budovu. Písma sú všeobecne vytvárané tak, aby mohli byť čítané zo vzdialenosti dĺžky rúk, preto ich treba pred použitím na dennom svetle i v iných poveternostných podmienkach nanovo premodelovať a zmodifikovať. Ukážkovým príkladom je značenie cestných komunikácií.
Bringhurst, R.: Elements of Typographical Style. Londýn : Hartley and Marks Publishers, 2013
Hrazdil, J., Moncman, Š.: Písmo, sadzba, sádzanie. Bratislava : Alfa, 1978
Jury, D.: About Face. Mies : Rotovison, 2004
Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960
Lanz, B., Němeček Z.: Písmo v propagaci. Praha : Merkur, 1974
Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957
Mistrík, J.: Jazyk a reč. Bratislava : Mladé letá, 1984
Moravčík, F.: Metodika tvorby a radenia písma. Bratislava : SPN, 1969
Blažej, B.: Ruční sazba. Praha : SPN, 1978
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Technológia fotosadzby. Bratislava : Alfa,1985
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Foto sadzba. Bratislava : Alfa,1983
Dusong, J. L.: Typografie od olova k počítačomm, Svojtka a Vašut, Praha, 1997
Panic, J., kolektív: Polygrafické minimum. Bratislava : Typoset, 2000
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba I. Bratislava : Alfa, 1984
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba II. Bratislava : Alfa, 1985
Slezák, M., Dvořáková, H., Bružeňák, J.: Písmo ve výtvarné výchově. Praha : SPN, 1985
Šíp, R.: Mini typo. Bratislava : SOU polygrafické, 2000
