ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Štandardná typografická merná sústava bola uvedená do praxe až v 18. storočí. Predtým sa písmo nevyrábalo v jednotných, medzinárodne zameniteľných veľkostiach. To malo za následok, že písma odliate v rozličných písmolejniach boli vzájomne nekompatibilné. Namiesto toho dostávali určité bodové veľkosti písma mená.
V roku 1737 navrhol Pierre Fournier metódu merania delením palca na 12 „liniek“, z ktorých bola každá rozdelená na 6 „bodov“. V roku 1785 ďalší Francúz François Ambroise Didot postavil svoj štandard – D alebo „Didotov bod“ – odvodený oficiálnej francúzskej miery „pied du roi“ – kráľovskej stopy. To umožnilo meranie písma a papiera po prvý raz všeobecne kompatibilným. Avšak nie nadlho. V roku 1799 francúzska revolučná reforma zaviedla metrický merný systém. Od pokusu adaptovať Didotov bodový systém na metrický sa upustilo v roku 1875, a tak sa jeden didotovský bod ustálil vo veľkosti 0,376 mm a používa sa v kontinentálnej Európe dodnes.
Anglo-americký systém je odlišný a je založený na rozdelení jedného palca na 72 častí, ktoré sa volajú tiež body. Naneštastie, tento bod nie je totožný s bodom didotovským. Pred nedávnom sa ešte uvažovalo o postupnej metrifikácií typografickej mernej sústavy, avšak s nástupom počítačov (špecificky počítačov Macintosh) ako nástrojov tvorby sa etabloval nový medzinárodný merný štandard založený na anglo-americkom takzvanom imperiálnom systéme (merný systém pozostávajúci z jednotiek ako sú napr. stopy, place).
Ďalšou rozšírenou mernou sústavou špecifickou pre písmo je anglická pica (čítaj pajka). Reprezentuje 12 bodov (presne 16 palca alebo približne 4,2 mm) a používa sa na označenie mierky napr. dĺžky riadka. Takže riadok 24 pica (24×12) bude mať dĺžku 288 bodov, 4 palcov alebo 102 milimetrov. Pica je širšou jednotkou typografickej mernej sústavy a bod precíznou (drobnou) jednotkou. V súčasnosti počítače umožňujú používanie akýchkoľvek merných systémov či už ide o jednotky pica, palce alebo milimetre, ktoré si dnes vyberá za všeobecný merný systém najviac ľudí. Veľkosť písma pri tom zostáva aj naďalej v bodoch.
Veľkosť písma označujeme typografickými bodmi. Samotná veľkosť je determinovaná počtom bodov výšky kuželky písmena, ktorá by sa nemala zamieňať s výškou vytlačeného písmena. Táto merná sústava a terminológia pochádza z doby, keď sa písmo ešte odlievalo z kovu a bolo určené primárne pre kníhtlač, techniku tlače, ktorá vznikla takmer pred 500 rokmi. Je lákavé polemizovať, prečo sa s digitalizáciou nepristúpilo k racionálnejšiemu meraniu písma; „veľkosť kuželky“ je toho najlepším príkladom. Pred fotosadzbou a následnou digitalizáciou písma, bolo možné kuželku kovového písma držať v ruke ako fyzickú súčasť písma. Podľa kuželky sa u nás ešte v nedávnej minulosti rozdeľovalo písmo do troch veľkostných skupín:
Avšak pojem „kuželka“ ako taký už neexistuje a v digitálnom písme už nemá prakticky žiadne opodstatnenie. Prečo sa teda bodová veľkosť kovového písmena (kuželky) líši od veľkosti vytlačeného písmena? Samotná veľkosť „kuželky” v sebe zahŕňa aj malý priestor nad a pod tlačovou plochou písmena – tvz. „ramennú plôšku” alebo „mäso”. Jeho úlohou bolo pri sadzbe bez riadkového prekladu zabrániť dotyku dolných doťahov s hornými doťahmi nasledujúceho riadku. Tak isto oddeľujú veľmi drobné plôšky po krajoch kuželky písmená od seba v horizontálnej rovine.
Aj napriek tomu, že všetky písma „sedia“ na spoločnom účiarí, stredná výška písma a dĺžka horných a dolných doťažníc nie je vždy rovnaká (sa mení). To vlastne umožňuje zmeny optickej veľkosti písma. Napríklad písmo veľkosti 12 bodov s väčšou strednou výškou (s logicky kratšími hornými a dolnými doťahmi) sa bude javiť väčšie ako písmo veľkosti 12 bodov s malou strednou výškou (teda s dlhšími hornými a dolnými doťahmi).
Stredná výška písma opticky determinuje aj množstvo priestoru medzi riadkami. Čím je stredná výška väčšia, tým je potrebná aj väčšia medziriadková medzera. V prípade sadzby tečúceho textu majú tieto relatívne drobné zásahy dramatický dopad na celkový vizuálny vzhľad písma a tým pádom aj na rozlíšiteľnosť jeho znakov.
Zastaraný výraz pre medziriadkovú medzeru „preklad“ (angl. leading zo slova lead – olovo) sa vzťahuje k prídavnému optickému priestoru medzi riadkami písma. Tento termín má pôvod v kníhtlači, kde sa medzi riadky písma vsadzovali olovené (písmovinové) pruhy. Počítače pochopiteľne tento prídavný priestor medzi riadkami nepovažujú ako samostatný fyzický materiál, a tak ho definujú ako vertikálnu vzdialenosť od účiaria k účiariu písma. Napríklad, v prípade, ak pridáme 10-bodovému písmu 2-bodový medziriadkový preklad, počítač zadefinuje vertikálny prídavok (nárast) ako 12 bodový riadkový preklad. Takúto sadzbu môžeme nazvať verbálne i písomne ako sadzbu 10 na 12 bodov (10/12 b). Ak vertikálny nárast nemá prídavný priestor medzi riadkami – napr. v reči počítača 10-bodové písmo s 10-bodovým medziriadkovým prekladom (alebo 10/10b) – na takúto sadzbu požívame termín „bez medzery“.
Pokiaľ nie je špecifikované inak, v zalamovacích programoch InDesign a Quark Xpress je prednastavená hodnota medziriadkového prekladu na úrovni 20 percent ktorejkoľvek (kuželky) veľkosti písma, ktoré sa chystáme použiť. Takže 10-bodové písmo bude mať vždy 2-bodový medziriadkový preklad (10/12b) bez ohľadu na aké písmo práve používame. Používanie medziriadkového prekladu by malo byť vždy vedomým rozhodnutím založenom na charaktere (tvarosloví) písma, jeho veľkosti a dĺžke riadku a nikdy neponechané na „automatiku“ počítača.
Bringhurst, R.: Elements of Typographical Style. Londýn : Hartley and Marks Publishers, 2013
Hrazdil, J., Moncman, Š.: Písmo, sadzba, sádzanie. Bratislava : Alfa, 1978
Jury, D.: About Face. Mies : Rotovison, 2004
Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960
Lanz, B., Němeček Z.: Písmo v propagaci. Praha : Merkur, 1974
Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957
Mistrík, J.: Jazyk a reč. Bratislava : Mladé letá, 1984
Moravčík, F.: Metodika tvorby a radenia písma. Bratislava : SPN, 1969
Blažej, B.: Ruční sazba. Praha : SPN, 1978
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Technológia fotosadzby. Bratislava : Alfa,1985
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Foto sadzba. Bratislava : Alfa,1983
Dusong, J. L. Typografie od olova k počítačomm, Svojtka a Vašut, Praha, 1997
Panic, J., kolektív: Polygrafické minimum. Bratislava : Typoset, 2000
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba I. Bratislava : Alfa, 1984
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba II. Bratislava : Alfa, 1985
Slezák, M., Dvořáková, H., Bružeňák, J.: Písmo ve výtvarné výchově. Praha : SPN, 1985
Šíp, R.: Mini typo. Bratislava : SOU polygrafické, 2000
