Práca s priestorom

Úvod

Písmari cielene vytvárajú vnútorné „priestory“ písmen už počas procesu kreslenia písmových foriem s cieľom vytvoriť medzi nimi vizuálnu rovnováhu. Pri sadzbe písmen a slov je kľúčom k vytvoreniu zrozumiteľného textu zachovanie vyváženej optickej textúry. Na jej dosiahnutie sa musí zachovať vizuálna rovnováha medzi svetelnými priestormi vnútri písma a priestormi okolo neho. Sadzba textu by mala byť jasná, solídna a presvedčivá: bez pochybností, bez neúmyselných medzier alebo zadrhávania. Musí si dôsledne a plynule zachovávať rovnaký rytmus, aby oko čitateľa neblúdilo medzi riadkami.

Aby sme dosiahli tento stav, je vhodné, aby riadky, z ktorých text pozostáva boli rovnomerne blízko seba, ale nikdy sa nedotýkali. To a vhodná veľkosť medziriadkového prekladu sú dva dôležité kľúčové faktory v nastolení tonálne vyváženej textovej plochy. Preto musia byť rovnaké priestorové vzťahy medzi písmenami a slovami po celý čas dodržiavané.

Neexistujú „optimálne“ hodnoty pre veľkosť medzier medzi písmenami a slovami. Rozhodnutie vo veci finálnej tonality textu závisí od jeho povahy, cieľovej skupiny a niekedy aj od podmienok, v ktorých bude takýto text použitý. Dosahovanie tonality závisí od piatich faktorov: písma, priestoru vnútri slov, priestoru medzi slovami, priestoru medzi riadkami a priestoru okolo textu. Tieto úvahy (vo vzťahu k veľkosti a hrúbke písma, farbe, povrchu a gramáže papiera) sú esenciou toho, čo robí typografiu typografiou.

SVETELNÝ PRIESTOR SLOV

„Dobrým radením myslím, celkom jednoducho, že každé písmeno musí byť v presnom strede medzi jeho susedmi. Pre mňa je to jediným kritériom.“ (David Kindersley, 1966)

Minusky

Svetelný priestor v rámci textu je dôležitý na spájanie písmen dohromady, takže žiadna medziznaková medzera by sa nemala zamieňať s medzislovnou medzeru. Hoci je táto sekcia nazvaná „svetelný priestor vnútri slov“, v skutočnosti jediný priestor, ktorý by mal čitateľ registrovať je ten medzi slovami. Ak sú medziznakové medzery urobené dobre, mali by byť celkom „neviditeľné“.

Ďalšie pomenovanie medziznakových medzier je radenie písmen, termín odvodený z kamenárskej zručnosti dosiahnuť dokonalé „zamknutie“ alebo „spojenie“ dvoch samostatných kameňov. V typografii sa používa radenie písmen na dosiahnutie ideálnych vizuálnych priestorov medzi všetkými písmenami; minusiek a verzálok základného rezu a kurzív, kapitálok, číslic, interpunkcie a matematických symbolov. 

V súčasnosti písmari definujú priestorové hodnoty pre všetky najpoužívanejšie kombinácie znakov (písmen) v takzvanej optimálnej veľkostnej škále, zvyčajne v rozmedzí od 10 do 14 bodov. Presný počet špeciálne radených znakových párov a ich kombináciách závisí celkom od schopností a časového odhodlania tvorcov písma. Niektorí z nich dokážu navrhnúť každú možnú kombináciu – čo je takmer nadľudská úloha. Zoberme si napríklad jeden znak, verzálne A; to musí pasovať so všetkými ostatnými verzálkami (vrátane ďalšieho A) z oboch strán. Tak isto musí pasovať ku všetkým minuskám z oboch strán; musí pasovať s kapitálkami; musí sa opticky zarovnať na ľavý a pravý okraj (v sadzbe do bloku); a v niektorých prípadoch sa musí zarovnať aj minuskami kurzívy – čo predstavuje dovedna približne 2000 párov (pre jeden znak). Iný zastávajú názor, že akýkoľvek dobre navrhnutý font nepotrebuje toľko pozornosti venovať medziznakovým medzerám, pretože určitá dávka „nedokonalosti“ v hodnotách radenia pridáva písmu určitý, nezameniteľný charakter. Je jasné, že medzery medzi písmenami sú vytvárané tak, aby boli nedeliteľnou súčasťou „charakteru“ písma, a preto by sa mala jeho integrita ako celku rešpektovať. Z tohto dôvodu by sme za normálnych okolností nemali meniť radenie minusiek z metrického nastavenia na optické. Ak by nám predsa len nevyhovovala celková priestorová charakteristika písma, mali by sme radšej siahnuť po inom.

V prípade, ak potrebujeme použiť veľkosť písma mimo optimálnej veľkostnej škály (obyčajne menšej ako 10 b. a väčšej ako 14 b.), budeme musieť medziznakové medzery upraviť, pretože ak si napr. vyberieme písmo veľkosti 6 b., počítač ho zredukuje z jeho optimálnej veľkosti. Táto redukcia bude obsahovať v rovnakej mierke aj medzery medzi znakmi. Preto písmo navrhnuté s tesne pasujúcimi znakmi bude po zmenšení určite vyzerať akoby natlačené na sebe, či sa dokonca dotýkať. Tento stav sa tlačovým procesom len zhorší.

Na nápravu tohto neželaného stavu treba celoplošne sadzbu preriediť pridaním malých medzier medzi znakmi. Na počítači môžeme túto operáciu vykonať prostredníctvom funkcie „tracking“. Požadované množstvo pridaného priestoru závisí od písma a najmä od jeho pôvodného návrhu metriky písma. Všeobecným pravidlom je, že písmo by malo pasovať pevne do seba, treba zabezpečiť aby čitateľ vedel stále identifikovať každý znak v jeho celistvosti, znaky by teda mali byť blízko seba, ale nemali by sa dotýkať.

Ak je písmo zväčšené za hranicu optimálnej veľkostnej škály (približne nad 14 b.), tak nastane presný opak: medziznakové medzery budú príliš veľké, a preto treba hodnoty riedenia zmenšiť.

Bohužiaľ, odhadnúť jemné detaily nastavenia medzier na obrazovke počítača je z dôvodu jeho nízkeho rozlíšenia veľmi frustrujúce. Ak je rozlíšenie hrubé ako 72 dpi (bodov na palec) snaha nastaviť presnú polohu, napríklad apostrofu, je bez zväčšenia prakticky nemožné. Na 400 percentách (maximálne zväčšenie) je možné požadované zmeny uskutočniť vcelku presne, ale za cenu nemožnosti nevyhnutného porovnania zmien naprieč celým textom. Predtým, ako budeme mať možnosť vidieť fyzické nátlačky alebo pilotné výtlačky z tlačového stroja, je nutná určitá dávka odhadov a domnienok.

Spoliehať sa na kontrolné výtlačky zo stolových tlačiarní sa nám v niektorých prípadoch nemusí vždy vyplatiť. Posudzovať množstvo priestoru medzi znakmi, obzvlášť v malých veľkostiach, môže byť obťažné, ak výtlačky pochádzajú z atramentových alebo laserových tlačiarní s nízkym rozlíšením tlače. Aj napriek tomu, že tieto technológie majú vyššie rozlíšenie ako obrazovka počítača, použitým papierom a horšou kvalitou tlače môžu nepriaznivo ovplyvniť požadovaný výsledok. Toto skreslenie nastáva aj v prípade použitia vysokokvalitných natieraných papierov, pri ktorých dochádza k určitému nahromadeniu atramentu na tlačových plôškach, čo má za následok zmenšenie medzier medzi znakmi (písmo bude vyzerať tučnejšie), čo v porovnaní s ofsetovou tlačou nenastane.

Ligatúry

Ak sú ligatúry začlenené do textu, musíme dávať veľký pozor pri zväčšovaní a zmenšovaní hodnôt riedenia. Medzery medzi ligatúrami nie sú z pochopiteľných dôvodov ovplyvnené úpravami spôsobenými zmenou hodnôt riedenia sadzby. Ak sú medzery medzi znakmi tvoriacimi ligatúry príliš veľké alebo malé vo vzťahu s ostatnými riedenými medziznakovými medzerami, máme možnosť buď vymeniť ligatúry za štandardné znaky, alebo urobiť dodatočné zmeny v nastavení hodnôt riedenia.

Verzálky

Na rozdiel od minusiek musíme verzálky vždy a za každých okolností radiť individuálne. Na dosiahnutie uspokojivého riedenia verzálok na rímskych monumentálnych nápisoch a neskôr v manuskriptoch sa používali hodnoty medzier v škále od 5 do 100 percent samotnej veľkosti písma. Tschichold odporúča minimálne 20 percent. Na dosiahnutie vyrovnaného riedenia je potrebné riediť každý pár individuálne. Takéto riedenie musí byť evidentne viditeľné, avšak nemalo by byť rušivé.

Verzálky sú navrhnuté tak, aby sa čítali písmeno po písmene, a medzery hrajú dôležitú úlohu, aby bol tento proces čo najefektívnejší. Na rozdiel od minusiek riedenie kapitálok je mimoriadne dôležité bez ohľadu na ich veľkosť. Takže aj kapitálky je nutné individuálne riediť. Zvyk pridávať rovnaké množstvo riedenia pri sádzaní verzálok (a obzvlášť rozšírený pri sadzbe kapitálok) nie je spravidla adekvátnou náhradou. Opticky vyrovnané riedenie vyžaduje používanie medzier, ktoré sa menia v kontexte tlačených foriem každého individuálneho páru písmen.

Určité páry znakov, ako „LA“, slúžia ako východiská pri definovaní najmenších hodnôt radenia, zatiaľ čo „HI“, alebo akýkoľvek iný znakový pár pozostávajúci zo susediacich vertikál, definuje najvyššiu hodnotu radenia. Malo by byť samozrejmosťou, že medzislovné medzery v texte vysádzanom výlučne z verzálok alebo kapitálok by mali byť širšie, ako tie, čo sú medzi slovami vysádzanými v minuskách.

Ak text pozostáva iba z pár slov, medziznakové medzery môžu byť širšie. Avšak, ak text prechádza do viac ako jedného riadku, medziriadkové medzery musia byť širšie (o poznanie vyššiu hodnotu) ako medziznakové (alebo medzislovné) medzery.

Interpunkcia

Bodky a čiarky treba neraz pritiahnuť alebo posunúť bližšie k určitým znakom, zvyčajne sú to r, v, w a y. Avšak pri riedených verzálkach je nanajvýš dôležité nepriťahovať bodky a čiarky príliš blízko ku znakom ako F, P, T a V.

Pri používaní minuskového kurzívneho f s v kombináciách ako sú f’ f? f! f) f] a minuskového kurzívneho j j) a j] je potrebné urobiť zásahy v radení.

Pomlčky označujúce rozsah musia byť oddelené podľa starých slovenských noriem od slov ku ktorým sa vzťahujú medzerou. Zvyčajne však táto praktika plynutie textu zbytočne rozbíja. Na dosiahnutie kompaktnejšej sadzby je preto lepšie použiť namiesto obyčajnej medzery medzeru tenkú, alebo dokonca vlasovú.

Spojovníky musíme v niektorých prípadoch dorovnať tak, aby boli v presnom optickom strede medzi priľahlými znakmi.

Číslice

Pri radení číslic, väčšina písmarov radšej „tabuľuje“ než radí, teda navrhujú ich tak, aby boli zarovnané pod sebou, ako je to v stĺpcoch tabuľkovej sadzby. To znamená, že napríklad číslica 1 (jeden) aj napriek tomu, že je tvarovo užšia ako iné číslice, má pridaný rovnaký priestor, takže sa môže vertikálne zarovnať v stĺpcoch číslic. Všetky kombinácie číslic musia byť priestorovo vyrovnané. Vo všeobecnosti skupina číslic vyžaduje o trochu viac miesta, než je potrebné u minusiek. Je to tým, že číslice sa čítajú omnoho pomalšie ako písmená, pretože ich treba neraz čítať samostatne. V praxi je bežné rozdeľovať dokonca aj kratšie počty číslic (ako sú telefónne čísla) do menších skupín ako napr. 000 0000 0000.

Medzislovné medzery

Jediným zmyslom medzislovných medzier je pomôcť čitateľovi rozpoznať samostatné slovné tvary. Na splnenie tejto úlohy musí byť medzera minimálna, obyčajne je stanovená ako šírka písmena minuskového i.

Úzke a konzistentné medzislovné medzery uľahčujú oku čitateľa plynule poskakovať pozdĺž riadku textu s minimálnymi pauzami. Vizuálne by mala stránka textu pôsobiť ako usporiadané série tenkých, horizontálnych, rovnomerne štruktúrovaných čiar, oddelených kanálikmi prázdnych miest. Ak je nastavenie sadzby príliš voľné, môže sa stať, že sa textúra týchto čiar bude javiť nerovnomerne, a v najhoršom prípade môže dokonca pôsobiť rozbito. Neúmerné používanie priveľkých medzislovných medzier (obzvlášť, ak sú širšie ako medziriadková medzera) môže spôsobiť ich zarovnanie s medzerami v iných riadkoch a vytvoriť tak biele „tečúce rieky“ naprieč celým textom. Ak písmo nedokáže udržať oko čitateľa v riadku, zrozumiteľnosť textu rapídne klesá. Tesnejšie medziriadkové medzery tento problém dokážu minimalizovať. Medzi riadkom textu a medziriadkovou medzerou by mal byť ostrý kontrast, ktorý umožní každému z nich vyniknúť a podporiť sa navzájom.

Podobne, môžeme medzeru pred a za verzálkami zredukovať, a ak je to nutné, to isté môžeme aplikovať na hranaté a oblé zátvorky. Tvary niektorých minusiek, ako v, w, a y, nám dávajú príležitosť stiahnuť medzislovné medzery, kde sa začína alebo končí slovo. Veľkosť strednej výšky písma ovplyvňuje tiež požadovanú veľkosť medzislovnej medzery. Čím je stredná výška väčšia, tým sú väčšie dutiny písma. To znamená, že medzislovné medzery musia byť väčšie, aby sa zabezpečila jasná definovateľnosť slovných tvarov.

Treba vynaložiť všetko úsilie, aby sa udržala konzistentnosť sadzby, najmä ak ide o náročné materiály; kde sa napríklad vyskytuje veľké množstvo interpunkcie, kurzív, priezvisk s iniciálami, zhlukov číslic; ku všetkým musíme pristupovať tak, aby zapadli do stránky s textom čo najnenápadnejšie.

Interpunkcia

Medzislovné medzery, ktoré sa nachádzajú pred alebo za interpunkciou, treba opticky vyrovnať tak, aby vizuálne zodpovedali rovnakej hodnote akú má štandardná medzislovná medzera.

Ak vložíme štandardnú medzislovnú medzeru za bodku alebo čiarku, opticky vytvorí medzeru o 50 percent širšiu ako iné medzislovné medzery v rámci písmového riadku. Je to tak preto, lebo interpunkčné znaky majú nad sebou voľný priestor, ktorý keď pripočítame k susediacej štandardnej medzislovnej medzere, kombináciou vytvoria vizuálne väčšiu medzeru. Niekto môže namietať, že tento „prídavný“ priestor za bodkou alebo čiarkou slúži čitateľovi ako „signál pauzy“. Tento priestor je však úplne zbytočný (a vizuálne rušivý), pretože funkciu signálu pauzy plní predsa interpunkčný znak sám.

S prihliadnutím na priestor nad čiarkou a bodkou by sme mali nasledujúcu medzislovnú medzeru zredukovať. Cieľom by malo byť vytvorenie priemernej medzery, ktorá je optickým ekvivalentom štandardnej slovnej medzery. Medzislovné medzery, odhliadnuc od interpunkcie, by si mali udržať rovnomernú optickú veľkosť ekvivalentu štandardnej medzislovnej medzery.

Podobne aj úvodzovky (otočené čiarky a apostrofy, jednoduché alebo párové) majú pod sebou prázdny priestor. Z tohto dôvodu by sme mali medzery pred úvodzovkami a po nich stiahnuť na úroveň optického ekvivalentu štandardnej medzislovnej medzery. Jednoduché úvodzovky na rozdiel od párových dokážu lepšie udržať konštantnosť optických medzier medzi slovami.

Dvojbodke, bodkočiarke a tak isto aj zátvorkám určite pomôže zredukovanie medzislovnej medzery v ich susedstve. Interpunkčné znaky ako otáznik a výkričník, naopak, z dôvodu svojej konštrukcie nijaké optické zásahy do nasledujúcej medzislovnej medzery.

Medziriadkové medzery

„Je oveľa nebezpečnejšie zhusťovať riadky než zhusťovať slová.” (Edward Johnston, Writing and Illuminating and Lettering, 1906).

Sadzba textu

Priestor medzi riadkami textu pomáha zaostrenému oku čitateľa plynulo prechádzať (sprava doľava) z konca riadku na začiatok nového. V prípade, ak je medziriadkový preklad nedostatočný, text môže z dôvodu mylného napojenia strácať zmysel, čo vedie k rapídnemu zníženiu efektivity čítania. Ak je dĺžka riadku dlhšia ako normálne, musí sa oko po riadku dlhšie presúvať pod ostrejším uhlom, aby našlo začiatok nasledujúceho riadku. Preto platí, čím sú riadky dlhšie, o to musí byť medziriadková medzera väčšia ako obvykle. To zamedzí preskakovaniu alebo vynechávaniu riadkov, alebo ich opätovného čítaniu.

Priestor medzi riadkami sa môže zdať väčší (s prekladom alebo bez neho), ak má použité písmo menšiu strednú výšku písma, alebo tesnejší, ak má písmo väčšiu strednú šírku.

Veľkosť strednej výšky má z tohto dôvodu výrazný vplyv na rozhodnutie týkajúce sa nastavenia hodnôt medziriadkových medzier. Písmo ako Caslon – ktoré má menšiu strednú výšku – bude pri použití užšej medziriadkovej medzery vyzerať extrémne čitateľnejšie než písmo ako Univers, ktoré má väčšiu strednú výšku. Aj kresebný rez písma má svoj vplyv na preklad. Serifový rez písma Caslon, umožňuje vďaka svojim serifom horizontálne zvýrazňovanie riadku textu, predovšetkým pozdĺž účiaria a hornej časti strednej výšky, čo pri bezserifových písmach úplne absentuje. V skutočnosti, mnohé bezserifové písma majú typicky zvislú konštrukciu, a preto ich treba sádzať natesno s veľkou medziriadkovou medzerou, aby sme dosiali lepšiu zrozumiteľnosť textu. Pri humanistickejších bezserifových písmach, ako je napr. Syntax však tento problém odpadá.

Tento problém sa netýka iba bezserifových písem. Samozrejme, aj moderné či dokonca prechodové varianty písma potrebujú starostlivo nastavenú medziriadkovú medzeru, ak má potrebný horizontálny dôraz prekonať vertikálnu povahu vlastnú písmam tohto štýlu.

Hrubšie a tmavšie rezy týchto a väčšiny iných písem vyžadujú väčšie medziriadkové medzery než ich ľahšie a svetlejšie rezy. Napríklad moderné písmo Bodoni Bold znesie bez problémov medziriadkovú medzeru v hodnote veľkosti výšky jeho znaku.

Prednastavená hodnota automatickej medziriadkovej medzery v počítači je 20 percent veľkosti použitého písma bez ohľadu na optickú veľkosť, hrúbku a druh použitého písma. Toto automatické nastavenie by mal typograf na základe vlastného uváženia vždy nahradiť primeranejšou hodnotou.

Sadzba nadpisov

Pri práci s písmom vo väčšej mierke je nutné medziriadkové medzery neraz dodatočne upraviť. Tam, kde je nadpis tvorený viacerými riadkami zloženými výhradne z verzálok, máme možnosť použiť negatívny preklad – t. j. stiahnuť riadky k sebe, pretože neobsahujú horné ani dolné doťahy, ktoré by medzi sebou mohli kolidovať (tu však treba dať pozor na akcenty).Ak sú verzálky priveľmi riedené, treba zabezpečiť horizontálny rytmus väčšou medziriadkovou medzeru než je medzera medziznaková.

Ak nadpis obsahuje zmiešanú sadzbu zloženú z verzálkových riadkov a minuskových riadkov (alebo len z minuskových) bude potrebné medzery medzi riadkami prispôsobiť tak, aby opticky pôsobili rovnakým dojmom, čiže aby pôsobili, že sú od seba rovnomerne vzdialené. Napríklad riadok minusiek s dolnými doťažnicami nad riadkom verzálok bude sa zdať opticky bližšie (kvôli dolným doťahom) ako riadok minusiek bez dolných doťahov.

Priestor okolo sadzby

Priestory okolo sadzby nazývame margá. Podobne ako medziznakové, medzislovné a medziriadkové medzery držia písmo na mieste, margá držia samotný text na mieste v rámci stránky.

Samozrejme, margá existujú aj z iných pragmatickejších dôvodov. Podobne ako existuje optimálna veľkosť písma (okolo 9 alebo 10 b.), ktorej sadzba by v riadku nemala presiahnuť v priemere 10 slov. Existuje aj minimálna veľkosť dokumentu, ktorú je možné pohodlne držať v ruke. Rozdielom medzi typografickým obrazcom a okrajom dokumentu sú margá. Margá nemajú priamy vplyv na zrozumiteľnosť, a preto, ako uvádzajú Paterson a Tinker „kým margá nie sú nevyhnutné (z pohľadu zrozumiteľnosti) a kým výrazne navyšujú výdaje na polygrafickú produkciu, je zjavné že ich musíme posudzovať, a ak vôbec posudzovať, výhradne prostredníctvom estetických kritérií“. Testy ukázali, že margá môžu byť aspoň také malé ako 1/4 palca pre záhlavie, vonkajší okraj a pätu strany, a 3/4 palca pre pár chrbtových márg. Avšak takéto proporcie nie sú obzvlášť prívetivé pre potencionálneho kupca knihy. V skutočnosti je podľa mnohých vydavateľov rozhodujúcim faktorom pri predaji kníh rovnako dizajn obálky aj vzhľad textu.

Každá tlačovina by mala byť dizajnovaná ako celok, ak má ako celok aj fungovať. Vizuálna jednota je nevyhnutná a margá hrajú dôležitú úlohu pri navrhovaní textového obrazca, ktorý oddeľuje textovú plochu od prostredia mimo knihy alebo časopisu. Margá môžu, prostredníctvom svojich meniacich sa proporcií obohatiť text vhodnou mierou podpory jeho umiestnenia na strane. 

V knihách, proporcia textovej plochy (textového obrazca) voči margám je zhruba pol na pol. Možno niekoho prekvapí, že každá strana môže obsahovať až 50 percent bielej (nepotlačenej) plochy. Ale aj počas období vážneho nedostatku papiera, akým bola aj druhá svetová vojna, ekonomické regulácie zašli iba tak ďaleko, že určili aby veľkosť plochy textu zaberala „nie menej ako 58 percent“ strany. Časopisy často používajú tesnejšie margá ale maskujú to, že iba zriedka zaplnia celú textovú plochu šikovným rozmiestnením obrazového materiálu, čo sú faktory používané na udržanie premenlivého rytmu každého článku a publikácie ako celku.

Stredoveké manuskripty sa vyznačujú prekvapivým súladom proporcií okrajov smerom k textovej ploche. Gutenberg v snahe ich napodobniť používal podobné proporcie a tie pretrvali, vo väčšej miere, v knižnej tvorbe až do dnes. Vo všeobecnosti ide o pravidlo, kde šírka marga záhlavia by mala byť polovicou marga v päte knihy, zatiaľ čo párové margo v chrbtovej časti by malo byť rovnaké ako margo vonkajšej časti knihy. Zámerom tejto proporcie bolo to, že po otvorení knihy by mala byť šírka vonkajších márg rovnaká ako spoločná šírka márg chrbta. Veľkorysé vonkajšie margá boli odôvodnené tvrdením že palce a prsty čitateľa musia držať knihu bez toho aby nebránili čítaniu. V skutočnosti nám zdravý rozum hovorí, že čitatelia, ak nerátame najmenšie deti, nie je natoľko nešikovný aby si vlastnými prstami vedome bránil čítaniu.

Tieto proporcie sú navrhnuté tak, aby držali protiľahlé strany pohromade a vydvihli text smerom nahor do vizuálne stabilnejšej polohy. Úzke párové margá v chrbte sa opticky spájajú, aby vytvorili pomyselný kanál medzi dvoma stranami rovnakej šírky, či zhruba priblížili šírke vonkajšieho marga. Záhlavie je menšie ako margo päty, pretože oko vníma optický stred strany vyššie než je v skutočnosti. Text s veľkorysými medziriadkovými medzerami bude vyzerať celkom pohodlne na čítanie s menšími margami, zatiaľ čo text s menšími medziriadkovými medzerami bude vyzerať lepšie so štedrejšími margami. Podobne použitie ľahšieho rezu písma bude vyzerať príjemnejšie s menšími margami, zatiaľ čo hrubší rez bude potrebovať širšie margá. Štedrý priestor v rámci textovej plochy sadzobného obrazca vynahradí nedostatok priestoru mimo nej a naopak.

Margá prispievajú značným spôsobom ku komfortu a potešeniu z čítania, vytvárajú príjemné prostredie, v ktorom môže text naplno fungovať. Avšak margá ako také nie sú iba prázdnym priestorom. Živé a neživé záhlavia, podnadpisy, paginy, ilustrácie, poznámky pod čiarou a marginálie sú neraz umiestňované v „margách“, a z tohto dôvodu je veľká miera priestoru márg často vyhradená v typografickej mriežke pre podporný materiál. 

bibliografia

Bringhurst, R.: Elements of Typographical Style. Londýn : Hartley and Marks Publishers, 2013

Hrazdil, J., Moncman, Š.: Písmo, sadzba, sádzanie. Bratislava : Alfa, 1978

Jury, D.: About Face. Mies : Rotovison, 2004

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Lanz, B., Němeček Z.: Písmo v propagaci. Praha : Merkur, 1974

Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957

Mistrík, J.: Jazyk a reč. Bratislava : Mladé letá, 1984

Moravčík, F.: Metodika tvorby a radenia písma. Bratislava : SPN, 1969

Blažej, B.: Ruční sazba. Praha : SPN, 1978

Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Technológia fotosadzby. Bratislava : Alfa,1985

Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Foto sadzba. Bratislava : Alfa,1983

Dusong, J. L. Typografie od olova k počítačomm, Svojtka a Vašut, Praha, 1997

Panic, J., kolektív: Polygrafické minimum. Bratislava : Typoset, 2000

Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba I. Bratislava : Alfa, 1984

Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba II. Bratislava : Alfa, 1985

Slezák, M., Dvořáková, H., Bružeňák, J.: Písmo ve výtvarné výchově. Praha : SPN, 1985

Šíp, R.: Mini typo. Bratislava : SOU polygrafické, 2000