Rodina písma

Úvod

Rodina písma združuje súhrn fontov podobného dizajnu. Font (zo slova fount – fontána, zdroj, prameň) je fyzickým alebo digitálnym prostriedkom písma, čize kompletnej sady písem, číslic, interpunkcie, značiek a symbolov. Neraz obsahuje okrem základného (stojatého) písma aj jeho vyznačovacie rezy, ktoré môžu byť kresebné, proporčné, hrúbkové, optické alebo ozdobné. Niektoré kresebné varianty môžu byť bezserifové, môžu mať aj verziu písma s rovnakou šírkou znakov (monospaced) alebo verziu so serifmi, ktoré samotné môžu mať viac serifových štýlov. Font sám o sebe môže obsahovať kompletnú rodinu písma, alebo len jeden oklieštený rez písma.

Rozličné písma sú vytvárané na rozličné účely, čo sa odzrkadľuje v ich samotnej štruktúre. Titulkový font môže pozostávať len zo základnej sady 26 znakov, minimálneho počtu interpunkčných znakov a občas aj základnej sady číslic. Naproti tomu dobrý textový font spravidla v sebe obsahuje základné písmo a kurzívu v mínuskách a verzálkach, kapitálky, číslice, interpunkciu, znaky s diakritikou, matematické značky a iné symboly, a to celé možno v štyroch alebo piatich šírkových rezoch. Dohromady sa môže jednať až o viac ako 1000 znakov.

S rodinou písma treba narábať veľmi rozvážne. Vlastníctvo poctivo zakúpenej širokospektrálnej rodiny písma nás neoprávňuje používať všetky rezy súčasne, pokiaľ to nie je nevyhnutné. Čím viac rezov máme k dispozícií, tým viac musíme dbať na sebadisciplínu a striedmosť vo výbere za účelom dosiahnutia dobrého estetického výsledku.

Bežný dokument často pozostáva z väčšieho množstva navzájom prepojených textov. Typická kniha, časopis, brožúra či výročná správa môže obsahovať množstvo typografických figúr, ako sú napríklad živé záhlavia, tituly, titulky, medzititulky, hlavný text, popisky, poznámky a paginy. Orientáciu čitateľa v týchto odlišných druhoch informácií môžeme dosiahnuť ich rozumným umiestnením a rozvážnym využitím priestoru. Avšak komplexnejšie štrukturované dokumenty vyžadujú sofistikovanejšie typografické a redakčné systémy s pevne zakotvenými pravidlami. To neraz núti dizajnéra využívať škálu špecifických znakov z takzvanej „rozšírenej“ rodiny písma.

Rozšírené rodiny písma nie sú žiadnou novinkou. Zo 16. storočia sa nám zachovali vzorníky písma, ktoré obsahovali aj prídavné sady. V minulosti sa kládol oveľa väčší dôraz na rozsah znakov špecifického písma predpísanej veľkosti, pretože sa každá veľkosť fontu musela vyrezať samostatne; spravidla s nárastom 1 bodu od veľkosti 6 po 12 bodov, a ďalej vo veľkostiach 14, 18, 24, 30, 36, 42, 48, 60 a 72 bodov. Kupec sa potom musel rozhodnúť na základe svojich finančných možností, ktoré veľkosti si môže dovoliť ešte predtým, než začal uvažovať o alternatívnych hrúbkach a kurzívach (dostupných v rovnakej škále veľkostí).

V digitalizovaných fontoch už nie je veľkosť fyzickým limitom. Dnes sa bežne textové písma organizujú a predávajú ako dve separátne rodinné sady. Prvá, štandardná rodina fontov môže obsahovať základné písmo a kurzívu (vo verzálkach a minuskách), neskákavé číslice, interpunkciu a najpoužívanejšie akcenty zvyčajne dostupných v škále troch až štyroch hrúbok, ako sú napríklad ľahké, polotučné, tučné. 

Druhá voliteľná (avšak nie nevyhnutná) rozšírená rodina písma – niekedy označovaná ako „expert set“ – môže obsahovať kapitálky, malé kapitálky, skákavé číslice, ligatúry, zlomky, matematické značky a akcenty. Od povahy písma môžu „expert sety“ obsahovať ornamentálne kapitálky – vytvorené na použitie v kombinácií s minuskovými kurzívami – a možno aj dekoratívne elementy.

Základná rodina písma

Neexistujú žiadne pravidlá, ktoré by definovali, čo by mala „tradičná“ písmová rodina obsahovať. Často sa stáva, že v mnohých písmach niektoré dôležité znaky, či dokonca rezy, jednoducho absentujú. Spravidla to bývajú tie, ktoré práve najviac v danej chvíli potrebujeme. Preto je pri výbere písma nanajvýš dôležité, skontrolovať jeho sadu znakov prv, než s ním začneme pracovať. Vyhneme sa tak nepríjemným prekvapeniam.

Všetky písma, bez ohľadu na to, z akej doby pochádzajú, boli v priebehu 20. storočia prekreslené, vyrezané či zdigitalizované. Ak ich porovnáme s ich historickými originálmi, zistíme, že medzi písmom v našom počítači a písmom, ktoré nesie jeho meno, existuje len malá podobnosť. Každá veľká písmolejňa má vlastnú verziu najznámejších „klasických“ písem, a každá táto verzia reprezentuje individuálnu interpretáciu, ktorá sa bude líšiť od interpretácie iného výrobcu. Preto by ste sa mali pred samotnou kúpou rozhodnúť, koho Caslona či Baskervilla budete používať.

Verzálky a minusky

V typografickej terminológií má označenie „základné písmo“ (roman) mnoho významov. Všeobecne ním označujeme stojaté písmo stredného duktu, ktoré je svojou konštrukciou jasne odlíšené od kurzívy.

Verzálky základného rezu (kapitály) boli vytvorené tak, aby sa čítali písmeno za písmenom. Sú monumentálne, stojaté a každé ich písmeno je úplne nezávislé na ostatných písmenách. Ich pôvodná funkcia bola výhradne nápisová, o čom svedčia mnohé monumenty, pamiatky a verejné budovy, do ktorých je toto písmo vytesané. Zdá sa, akoby „rímske kapitály“ boli predurčené k tomu, aby sa čítali pomaly, vzbudzovali záujem rozjíjmať nad každým písmenom, potom slovom a nakoniec nad celou správou. Výsledkom je veľkolepé gesto, odkaz smerovaný pokornému, ale i zároveň obdivujúcemu publiku.

Oproti tomu, čítanie minusiek vytlačených na papieri zviazanom v knihe alebo v časopise, je vo svojej podstate osobným zážitkom. Formy minuskových písmen sú celkovo viac rozmanité ako ich verzálkové náprotivky, ak ich však umiestnime jedno vedľa druhého, okamžite sa do seba zakliesnia, odvedú našu pozornosť z jednotlivých písmen na ucelené slová. Schopnosť minusiek stať sa „neviditeľnými“ (čo je úplným opakom verzálok) umožňuje proces čítania na individuálnej úrovni.

Číslice

Existujú aj verzálne a minuskové číslice.

Neskákavé číslice, zvané aj verzálne, proporcionálne, titulkové či poradové (pretože sa zarovnávajú vedľa seba podobne ako verzálkové písmená), sú relatívne nové a pochádzajú z 19. storočia. Je prirodzenejšie a tým aj vhodnejšie, aby mali neskákavé číslice trochu nižšiu výšku ako verzálky rovnakého písma.

V 20. storočí sa písmari začali viac orientovať na jednoduchšie formy bezserifových písmem (na Bauhause sa experimentovalo s písmom, ktoré tvorili iba minusky, inde sa zas tvorili písma zložené len z verzálok), kde sa uprednostňovali jednoduchšie a výraznejšie číslice dosahujúce plnú výšku verzálok.

Skákavé číslice, nazývané aj minuskové, neporadové, arabské alebo textové číslice sa vyznačujú ťahmi, ktoré sa dotýkajú dolnej doťažnice (3,4,5,7,9, ale nemusí to byť u každého písma) a hornej doťažnice (6,8), kým znaky (0,1,2) sú zakreslené na strednú výšku písma. Takáto konštrukcia ich predurčuje k tomu, aby sa používali spolu s minuskami alebo kapitálkami. Skákavé číslice bývajú spravidla súčasťou iba „expert“ (rozšírených) fontov a neraz nie sú k dizpozícií vôbec.

Kurzívy

Kombinované používanie verzálok a minusok pretrvalo niekoľko storočí, kým kombinovanie základného písma a kurzívy za účelom rozlíšenia rôznorodých informácí nastalo až v 17. storočí. Dovtedy sa používali oba rezy viac menej oddelene. Tradične, avšak nie výhradne, sa na sadzbu hlavného textu používa základné písmo, kým kurzíva je vyhradená na sadzu podporných materiálov ako sú poznámky, popisky a citácie. Zvyk kombinovať oba rezy v jednom texte (využitie kurzívy na zvýraznenie cudzých slov, fráz), sa stal populárnou voľbou vydavateľov až v 19. storočí.

Kým väčšina základných rezov písma je stojatých a väčšina kurzív naklonených doprava, nie je to jediné, čo ich od seba odlišuje. Pravá kurzíva, na rozdiel od nakloneného písma, musí mať určitý charakter rukopisu, čo v praxi znamená, že musí odrážať plynulosť a ľahkosť ručne písaného písma, so všetkými oblými ťahmi smerujúcimi dovnútra a von z každého písmena. To podporuje prirodzené plynutie zraku od jedného písmena k druhému. Pravá kurzíva býva spravidla trochu užšia, ako jej základný náprotivok. Je to tak preto, aby zvažujúci sa charakter kurzívy nezaberal viac miesta, ako jeho základný ekvivalent. V súčasnosti sa však môžeme stretnúť s kurzívami, ktoré majú šírku ťahu skoro, alebo úplne rovnakú ako ich základné písmo.

Bežný počítačový softvér je dnes schopný deformovať písmená akýmkoľvek smerom a spôsobom, i keď niektoré funkcie, ako je napríklad možnosť vytvoriť automaticky kurzívu zo základného rezu v programe QuarkXpress, pravú kurzívu určite nevytvorí. Pokiaľ nevlastníte správny kurzívny rez vo fonte, ktorý používate, počítač jednoducho „nakloní“ stojaté znaky základného rezu. Toto „automatické“ kurzívovanie zmení hrúbku vertikálnych a šikmých ťahov, kým horizontálne ťahy ponecháva nedotknuté. Takýchto mechanických deformácií sa treba vždy vyvarovať. Je veľmi jednoduché rozoznať pravú kurzívu od elektronicky naklonenej verzie, pretože určité znaky – ako napríklad minuskové kurzívne „a“ – bude odlišné od minuskového „a“ základného písma. 

Veľa nových bezserifových fontov je navrhnutých tak, aby všetky hrúbky ťahov a dutín boli prispôsobené na dosiahnutie lepšej vyváženosti naklonenej verzie písma, ako napríklad písmo Univers. Takéto rezy sú často označované ako „šikmé“ či „naklonené“ – čo je omnoho priliehavejší termín ako „kurzíva“.

Pretože písmové formy minusiek vychádzajú z tvarov ručného písma, ich adaptácia do kurzívy je pomerne jednoduchá. To však nie je prípad kurzívy verzálok, ktoré sa mimoriadne ťažko sádžu a uspokojivo riedia. História a skúsenosti ukazujú, že rukopisná povaha pravých kurzívnych minusiek funguje pri čítaní aspoň tak dobre ako jej náprotivky základného rezu. Nakoniec, plynulosť čítania vyžaduje konvencie, a tradičná úloha kurzívy túto tézu podporuje.

Ak je v texte vyznačené nejaké slovo v kurzíve, tak každý za ním nasledujúci interpunkčný znak by mal byť vysádzaný v rovnakom reze. Robert Bringhurst v príručke The Elements of Typographic Style považuje tento spôsob sádzania za menej rušivý. Naopak, podľa odporúčaní príručky chicagskej univerzity The Chicago Manual of Style by sa interpunkčný znak za slovom vysádzanom v kurzíve mal sádzať v základnom reze písma sadzby. Osobne si myslím, že Bringhurstov spôsob je lepší, už len z dôvodu možnej kolízie posledného písmena slova vysádzaného v kurzíve a hranatej zátvorky v základnom reze.

Hrúbkové rezy

Hrúbkové rezy písma sa označujú rôzne, ale spravidla sú to vlasové, tenké, jemné, knižné, stredné, tučné a tmavé. Občas sa môžeme stretnúť aj s prídavnými medzihrúbkovými rezmi, ako napríklad polotenké, polotučné, polotmavé. V praxi však neexistuje presné pravidlo alebo štandard, ktorý by určoval správne proporcie jemných, stredných alebo tučných rezov. Každé písmo ponúka skôr písmarovu interpretáciu týchto názvov s ohľadom na ich rozlišovaciu funkciu.

Polotučné rezy základného písma sú vynálezom skladateľov piesní z 19. storočia, kým polotučná kurzíva je omnoho mladšia. Aj napriek tomu pridávali písmolejárne polotučné a kurzívne rezy k nanovo vyrezaným či zdigitalizovaným verziám „klasických“ písem, bez ohľadu na ich historickú integritu. (napríklad u písma Caslon). Pokročilé písmarske počítačové programy a relatívne jednoduchá výroba umožnila výrobcom písma a distribútorom rozširovať svoje písma o prídavné hrúbky, ako sú napríkad polotenké a polotučné. Zatiaľ čo je úplne bežné používať rezy polojemné či knižné v prípade, že stredný rez je príliš tmavý na dlhší text, použitie týchto rozšírených hrúbok treba dobre zvážiť. Hierarchia informácií – označujúca titulky, medzititulky a text – musí byť jasne zadefinovaná, pretože neprilíš zreteľné rozlíšenie v hrúbke použitého vyznačovacieho rezu môže vyznieť nerozhodne a nepresvedčivo.

Keď používame výhradne hrúbkové rezy na vyznačenie nových titulkov či medzititulkov, takéto vyznačenie samo o sebe by malo postačovať. Ak nie, je vždy vhodnejšie uprednostniť výraznejšiu hrúbku rezu pred zmenou veľkosti písma.

Prídavné hrúbky sa normálne používajú na vyznačenie titulkov, medzititulkov či záhlaví. Môžeme ich použiť aj v texte na vyznačenie slova alebo frázy. Takéto vyznačovanie však pôsobí na stránke veľmi rušivo a oko čitateľa ho spozoruje skôr než je to vhodné. V takýchto situáciách je preto vhodnejšie použiť kurzívu, ktorá má rovnakú hrúbku ako text. Alternatívne vyznačenie môžeme docieliť, ak nám to umožní povaha textu, napríklad odsadením s použitím znakových zarážok. Ak musí byť použitý tučný rez v texte, tak každý za ním nasledujúci interpunkčný znak musí mať použitý rovnaký hrúbkový rez ako má hlavný text sadzby.

Na textovej strane je veľmi dôležité, aby jej „tón“ nebol príliš tmavý. Písmom priveľmi zahustená stránka môže čitateľa odradiť. Tu platí všeobecná zásada, čím je veľkosť textového písma väčšia, o to ľahšiu hrúbku jeho rezu treba zvoliť. 

Tam, kde je treba krátku pasáž textu zmeniť do negatívu (biele písmo na čiernom tlačenom pozadí) a kde má text normálnu textovú veľkosť (medzi 8 a 12 bodmi), je najlepšie predísť použitiu „tenkého“ písma alebo určitého písma so zvlášť tenkými ťahmi (ako je napríklad Bodoni), pretože všetky ťahy budú vyzerať opticky tenšie z dôvodu zaliatia tlačiarenskou farbou do nepotlačených plôch. Použitie polotučného rezu poskytne bližší vizuálny ekvivalent rezu strednej hrúbky, avšak dlhšie pasáže negatívneho textu (napr. biely text na čiernom pozadí) je vždy menej čitateľný. Tučný rez písma (s vhodným riedením) tento problém často zmierni. Vďaka ploche, ktorú zaberá, oveľa efektívnejšie odprezentuje aj zafarbenie textu ako rez jemný. Tmavosť takejto plochy sa dá regulovať vhodným výberom farebných odtieňov.

Kapitálky

Sú kresebným variantom základného písma. Sú konštruované tak, aby mali rovnakú hrúbku ako ostatné znaky písma a boli o trochu vyššie ako stredná výška minusiek. Pretože sú vytvorené tak, aby mali približne rovnakú veľkosť a hrúbku ako minusky, použitie kapitálok umožňuje textu udržať jednoliaty odtieň aj v tedy, ak je nutné použiť veľké množstvo verzálok.

Dekoratívne verzálky

Sú ozdobným rezom základného písma a plnohodnotné kurzívne verzálky, avšak ich použitie je vďaka ich výstrednosti veľmi obmedzené. Väčšinou bývajú súčasťou zopár (zvyčajne old style) písem. Hodia sa výborne v spojení s minuskovými kurzívami, alebo ako iniciálky, ale vôbec nie sú vhodné na tvorbu slov pozostávajúcich iba z vezálok.

Interpunkcia

Aby interpunkcia fungovala účinne, musí sa používať dôsledne. Takéto rozhodnutia nemôžu byť postavené na estetickom úsudku, ale na samotných gramatických pravidlách. Na udržanie súdržnosti a prehľadnosti štýlu sadzby musí typograf vedieť, čo presne ktoré interpunkčné znamienko znamená a kde môže byť použité. Bežný font môže obsahovať približne 20 interpunkčných znakov. Nemali by sme si ich zamieňať za diakritické značky (ä ě ň ó atď.), právne (®©™) a komerčné logogramy ($ @ # % atď.), alebo matematické symboly (+ = ÷ atď.).

bodka
označuje koniec vety.

dvojbodka
píše sa za vetou alebo výrazom, za ktorými nasleduje priama reč; v jednoduchej vete alebo súvetí pred časťou, ktorá predchádzajúcu časť objasňuje, rozvádza, dopĺňa alebo vysvetľuje; na oddelenie predvetia a závetia; pred výpočtom niektorých členov výrazu; na vyjadrenie pomeru (oddeľuje sa z oboch strán medzerou); v bibliografických údajoch za menom autora. 

čiarka
má tri základné funkcie: vyčleňovaciu, pripájaciu a odčleňovaciu.

bodkočiarka
používa sa na členenie zložitých viet namiesto bodky alebo čiarky; svojím významom stojí medzi nimi.

výkričník
používa sa po citoslovci alebo po výkriku, ktorý poukazuje na silné pocity alebo vysokú hlasitosť (krik), alebo zdôrazňuje a často označuje koniec vety.

otáznik
sa píše: na konci opytovacích viet; na konci podraďovacieho súvetia, keď hlavná veta je opytovacia; na konci priraďovacieho súvetia, keď je opytovacia veta na konci súvetia.

úvodzovky
vyznačujú v texte priamu reč, citované slovo alebo vetu, ironické zafarbenie slova alebo vety, prípadne meno.

spojovník
sa používa na rozdeľovanie slov alebo ako spojovacie znamienko pri zložených výrazoch. Ako rozdeľovacie znamienko sa sádže bez medzery, zásadne tesne k poslednému písmenu slova. Spojovník sa nesádže v prídavných menách vyjadrujúcich jednotu napr. čiernomorský, bledozelený, dvojstupňový atď.

pomlčka
sa umiestňuje medzi slovami, oddeľuje sa z oboch strán medzerou, ostáva vždy na konci riadku a na začiatku nového riadku sa neopakuje. Používa sa aj v sádzaní peňažných hodnôt, kde sa sádže tesne za desatinnou čiarkou. V časových rozmedziach vytvára pomlčka s medzerami príliš svetlé miesta v sadzbe, preto je lepšie štandardné medzery nahradiť, tenkým alebo vlasovým prázdnym znakom.

tri bodky
používajú sa v texte na označenie elipsy (výpustky). Namiesto tohto symbolu je možné zapísať tri za sebou idúce bodky (…). Ak sú tri bodky na konci vety, tak sa za nimi už ďalšia bodka nepíše – je to výnimka z pravidla o bodke na konci vety.

apostrof
v slovenskom jazyku má apostrof 3 funkcie: ako znamienko vynechania hlásky, napríklad: čo si – čos’, kto si – ktos’, to je – toj’. Ak po takomto vynechaní v jednoslabičnom slove (najmä v zámene si) ostáva iba jedna hláska, pripája sa k predchádzajúcemu slovu, napríklad bol si – bols’; ako znamienko skrátenia údajov o rokoch vyjadrených číslicami v názvoch rozličných podujatí, v blahoželaniach a pod. Apostrofom sa nahrádzajú prvé dve číslice z označenia tisícročia alebo storočia, napríklad BIB ’89 (Bienále ilustrácií Bratislava 1989); INCHEBA ’89; Pf ’91; pri prepise z cudzích grafických systémov podľa písmen (pri transliterácii) namiesto písmen, za ktoré nemáme v našom písme ekvivalenty, napríklad pri prepise z azbuky do latinky na označenie tvrdého znaku ъ: съезд – s’jezd. Pri prepise čínskeho písma sa apostrofom označuje neurčitá samohláska: Jang-c’-ťiang.

zátvorky
ohraničujú úsek textu, ktorý je poznámkou, vysvetlením a podobne.

jednoduché zátvorky ( )
najčastejšie používaný typ zátvoriek. Používajú sa v bežne písanom texte, v matematických zápisoch atď.

zložené zátvorky { }
sú používané v matematických zápisoch napríklad pre vymedzenie množiny alebo v programovaní na vymedzenie bloku v zdrojovom kóde.

hranaté zátvorky [ ]
často sa používajú v slovníkoch, kde sa do nich vkladá výslovnosť výrazu. Ďalej sa používajú v programovacích jazykoch, napr. ako index alebo veľkosť poľa.

ostré zátvorky < >
v bežnej typografii textu sú neobvyklé, často sa vyskytujú v matematických zápisoch na označenie hraníc uzavretého intervalu. Ako lomené zátvorky sa niekedy používajú aj matematické operátory < (menší než) a > (väčší než), ktoré sú k dispozícii na klávesnici počítača.

lomené zátvorky / /
ako zátvorky sa niekedy používajú aj lomky. Tento nesprávny návyk je pozostatkom písania na písacích strojoch, keďže tieto nemali na klávesnici symboly pre zátvorky. V lingvistike sa dve lomky používajú na vymedzenie fonémickej transkripcie

lomka
píše sa v odborných textoch medzi variantnými a protikladnými výrazmi, napríklad príbuzné/nepríbuzné jazyky (príbuzné alebo nepríbuzné jazyky, príbuzné a nepríbuzné jazyky), kategória odcudziteľnosti/neodcudziteľnosti, -mi/-ami (pádová prípona so základnou podobou -mi a s variantom -ami), -ár/-ar/-iar (slovotvorná prípona so základnou podobou -ár a variantmi -ar, -iar, umyť/umývať (sloveso s dokonavou podobou umyť a nedokonavou podobou umývať); Variantný výraz sa zvyčajne uvádza po spojke alebo sa uvádza v zátvorkách, napríklad: pribuzné a nepríbuzné jazyky, príbuzné alebo nepríbuzné jazyky, príbuzné (nepríbuzné) jazyky; pádová prípona -mi a jej variant -ami, pádová prípona –mi (-ami); na vyjadrenie podielového alebo pomerového vzťahu dvoch veličín, napríklad 1/3, 2/5 (jedna tretina, dve pätiny); spotreba 6l/100km (šesť litrov na sto kilometrov); Rýchlosť hviezdy je 120 000 km/s (120 000 kilometrov za sekundu); na zaznačenie školského roka, napríklad 1999/2000, 2000/01; na oddelenie veršov v súvislom texte (tu sa pred lomkou aj za ňou vynecháva medzera), napríklad: V diaľke sa trasie. Vysoká. / Číhajú na ňu. – Byť samým sebou je byť / najmä keď si v množstve / plnom teplých ľudských dychov.

Rozšírená rodina písma

Ligatúry

sú špeciálne vytvorené páry a triá znakov, spojené do jedného celku. Slovo „ligatúra“ znamená zviazať dohromady. Pretože rameno písmena „f“ zasahuje do priestoru nasledujúceho znaku, určité bežné znakové sledy, ako sú ff, fi, fl, ffi a ffl, môžu spôsobiť ich prekrývanie. Takéto strety (kolízie) sú neúnosné (neželané), preto sú ligatúry pre všetky tieto kombinácie znakov obsiahnuté vo väčšine textových písem. Do sadzby sa ľahko zanášajú prostredníctvom klávasnice, vo väčších dokumentoch prostredníctvom príkazu „find/change“, ktorý nájdeme v „edit“ menu (pri používaní tejto funkcie treba dávať pozor na zámeny verzálových kombinácií s minuskami ako napr. Fi). Menej bežné kombinácie, ako napr. fb, fh, fj a fk spravidla ligatúry nemajú, ak áno, tak len veľmi vzácne, a preto ich treba upraviť individuálne. Niektoré fonty, ako napríklad Caslon, majú ligatúry čisto špecifické pre dané písmo; napr. st a ct. Pre mnoho digitálne vytvorených písem je úplne bežné, ak obsahujú veľké množstvo ligatúr, ktoré hrajú esenciálnu rolu nielen v maximalizovaní čitateľnosti, ale i vo vtláčaní typického charakteru písmu.

Zlomky

sa používajú naďalej aj napriek metrickému systému. I keď nemožno očakávať, že všetky nové písma budú obsahovať čo i len najmenší počet zlomkov v zloženom tvare. Zlomky možno vytvoriť s prakticky každým sádzacím programom, avšak dosiahnuť potrebnú hrúbku, veľkost a uhol lomítka k estetickej spokojnosti je veľmi náročné. Ak je potrebné použiť v sadzbe zlomky, je vhodnejšie použiť písmo, alebo rozšírenú sadu písma, ktoré ich obsahuje, alebo má aspoň horné a spodné indexové číslice vhodné na tvorbu zlomkov.

Skákavé číslice

Skákavé číslice sa v posledných rokoch opäť vracajú na scénu, a to aj napriek tomu, že sú často prístupné iba v „expert-setoch“ (rozšírených sadách). Skákavé číslice sú vytvorené vo vizuálnej harmónii s minuskovými písmenami tak, že znaky 3, 4, 6, 7 a 9 majú dolné doťahy, 6 a 8 majú horné doťahy a 1, 2 a 0 sú kreslené na strednú výšku minusiek. Nula sa často kreslila – a stalé občas kreslí – ako pravidelný kruh, bez akéhokoľvek tieňovania, aby sa predišlo zámene s minuskovým „o“. Skákavé číslice sa v súčasnoti často objavujú aj v bezserifových písmach.

Diakritika

Diakritika je všeobecné označenie pre všetky znaky a interpunkčné znamienka, ktoré menia výslovnosť písmen, alebo majú inú rozlišovaciu funkciu. V kvalitných písmach je sada týchto znakov samozrejmosťou, avšak niektoré diakritické znaky – strednej a východnej Európy, poprípade ázijské – absentujú.

Typografia je úzko spätá s jazykom a preto je celkom bežné, ak typograf príde do styku s mnohojazyčnými a multikulturálnymi materiálmi. Bohatstvo rozmanitosti treba pestovať a chrániť. Je to koniec koncom kultúrna rôznorodosť, ktorá je dôležitá, a nie podobnosti. Preto je nanajvýš dôležité, aby sa diakritika používala správne. Je veľmi neslušné a ignorantské si myslieť, že na takýchto akcentových znakoch, špecifických pre určitý jazyk, nezáleží.

Zoznam najčastejšie používaných diakritických znakov:

dĺžeň: á é í ó ú ŕ ĺ ý
používa sa nad samohláskami v češtine, francúzštine, maďarčine, islandčine, taliančine, slovenčine a v španielčine.

oblúčik: ă ĕ ğ
akcent používaný pre samohlásky a spoluhlásky „a“, „e“ a „g“ v malajzijčine, rumunčine, turečtine a vietnamčine.

mäkčeň: č š ě ň ř š ž ľ ď ň ť
akcent používaný pre samohlásky a spoluhlásky v slovenčine, chorvátčine, češtine a litovčine.

cédille: ç
akcent používaný pre spoluhlásky vo francúzštine, katalánčine, kurdštine, lotyštine, portugalčine, rumunčine a v turečtine.

vokáň: â ê î ô û
značka pochádza z gréčtiny, kde sa používala pre dlhé samohlásky a označovala stúpanie a klesanie intonácie. V iných jazykoch označuje dĺžku, skracovanie, či inú povahu samohlások.

tupý prízvuk: à è ì ò ù
akcent používaný pre samohlásky vo francúzštine, portugalčine, katalánčine, vietnamčine a v mnohých iných jazykoch. 

ostré úvodzovky: « » ‹ ›
ostré zátvorky jednoduché a dvojité sa používajú ako úvodzovky v kontinentálnej Európe, Ázií a v Afrike. Vo francúzštine a v taliančine takmer vždy ukazujú smerom von od citácie (napr. ‹takto›), kým v nemčine spravidla vždy ukazujú smerom dovnútra k citácii (napr. ›takto‹).

bodka nad písmenom: ċ ġ ė
akcent používaný pre spoluhlásky „c“ a „g“ v poľštine a v maltézštine a pre samohlásky „e“ a „l“ v litovčine a v turečtine.

krúžok: å ů
akcent používaný pre samohlásku „a“ v dánčine, nórčine, švédčine a pre samohlásku „u“ v češtine. Nezamieňať za interpunkčné znamieko „stupeň“, ktoré je o poznanie väčšie.

tilda: ã ñ õ
akcent používaný pre samohlásky v estónčine, grónčine a v portugalčine.

preškrtnutie: Ø
základné písmeno v dánčine a v nórčine.

dve bodky: ä ë ï ö ü ẅ ÿ
sa používa v mnohých jazykoch, ako sú albánčina, estónčina, fínčina, nemčina, švédčina. Pre spoluhlásky „w“ a „y“ sa používa výhradne vo velštine.

Symboly

značky

@ zavináč (at)

© ochranná autorská značka

® registračná značka

™ ochranná autorská značka

° stupeň

# medzera, poradie v USA

¶ odstavec

§ paragraf / väčší odsek v zákonoch (section), sádže sa bez bodky a oddeľuje sa od čísla zúženou medzerou, napr. § 123.

& ampersand – od slov sa oddeľuje zúženou medzerou

″ palec (double prime, inch) anglosaská plošná miera, nesmie sa používať namiesto úvodzoviek

′ stopa (prime, feet) anglosaská plošná miera, nesmie sa používať namiesto úvodzoviek
 

meny

€ euro sádže sa s vždy s medzerou pred, alebo za číslicou (sumou)

$ dolár (dollar) sádže sa bez medzery pred číslicu (sumu) napr. $5,50

£ libra (pound) sádže sa bez medzery pred číslicu (sumu) napr. £5,50

¥ jen (yen) sádže sa bez medzery pred číslicu (sumu) napr. ¥5,50
 

matematické symboly

+ sčítanie

× násobenie

÷ delenie

± plusmínus

, desatinná čiarka SK

. (decimal point) EN

= rovná sa

≠ nerovná sa
 

referenčné ideografy
sa používajú v tomto poradí na označenie poznámok v texte, sádžu sa za slovami bez medzery, avšak pred poznámkami pod čiarou, alebo dolu na strane sa sádže vždy pevná medzera.

* hviezdička, používa sa ako znamienko pre narodenie a sádže sa vždy pred dátumom (* 1977)

† krížik z gréckeho slova „obelos“ ražniči, používa sa na označenie úmrtia a sádže sa vždy pred dátumom († 1989), alebo pred menom († Martin Kováč) 

** dve hviezdičky

‡ dvojitý krížik

bibliografia

Bringhurst, R.: Elements of Typographical Style. Londýn : Hartley and Marks Publishers, 2013

Hrazdil, J., Moncman, Š.: Písmo, sadzba, sádzanie. Bratislava : Alfa, 1978

Jury, D.: About Face. Mies : Rotovison, 2004

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Lanz, B., Němeček Z.: Písmo v propagaci. Praha : Merkur, 1974

Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957

Mistrík, J.: Jazyk a reč. Bratislava : Mladé letá, 1984

Moravčík, F.: Metodika tvorby a radenia písma. Bratislava : SPN, 1969

Blažej, B.: Ruční sazba. Praha : SPN, 1978

Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Technológia fotosadzby. Bratislava : Alfa,1985

Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Foto sadzba. Bratislava : Alfa,1983

Dusong, J. L.: Typografie od olova k počítačomm, Svojtka a Vašut, Praha, 1997

Panic, J., kolektív: Polygrafické minimum. Bratislava : Typoset, 2000

Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba I. Bratislava : Alfa, 1984

Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba II. Bratislava : Alfa, 1985

Slezák, M., Dvořáková, H., Bružeňák, J.: Písmo ve výtvarné výchově. Praha : SPN, 1985

Šíp, R.: Mini typo. Bratislava : SOU polygrafické, 2000

Kolektív autorov: Pravidlá slovenského pravopisu, Bratislava: Veda, 2013