ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Vzhľad písmen sa prirodzene vyvíjal spolu s našim písaným jazykom, ale s vynálezom tlače bol náhle a radikálne formalizovaný. Rovnako i usporiadanie písmen a ich spôsob umiestnenia na papieri. Až súčasné technológie v oblasti tlače a sadzby písma umožnili priblížiť sa k technickej a kvalitatívnej úrovni dlhodobo zavedeným typografickým tradíciám či ich dokonca v ekonomickej oblasti prevýšiť
Existencia dobre položených tradícií vytvára dojem, že uprednostňujeme kontinuitu, jednoducho máme radi, čo už dobre poznáme. Kontinuita v nás vyvoláva dojem pohodlia a istoty. Bolo by príjemné si predstaviť, že určitá „správnosť“ v klasickej symetrickej estetike je dôvodom, prečo je tak pevne zakorenená v našej kultúre. Aj keď je omnoho pravdepodobnejšie, že symetria jednoducho prevláda z dôvodu uprednostňovania toho, čo je nám príjemné, a najpríjemnejšie je nám to, čo poznáme. Prví tlačiari-učenci boli z veľkej časti súčasťou renesancie a boli jednoznačne ovplyvnení estetikou antického Grécka a Ríma, ktorá v súčasnosti, na počudovanie, stále prevláda v úprave väčšiny kníh.
V 20. storočí si však táto tradícia prešla vďaka modernistickým hnutiam nejednou skúškou. Za posledných 150 rokov bola ideálna predstava úplnej typografickej kontroly ako dlhodobej súčasti tlačiarovho remesla ustavične nahlodávaná. Ako sa sádzanie a tlačové stroje stali rýchlejšími a ekonomicky efektívnejšími, z dovtedy spoločensky uznávaného a veľmi ceneného „remesla“ sa stal priemysel. Obrovský nárast tlačovín pre veľké masy obyvateľstva viedol k rozmachu reklamného priemyslu, ktorý rýchlo rozpoznal obmedzenia spojené s lipnutím klasických tlačiarov na tradíciách. Kým v zahraničí sa stále tlačiari snažia dodržiavať starobylý systém učeň/tovariš, ktorý považuje prísnu ochranu tradícií ako prostriedok na udržovanie štandardov, u nás sa táto koncepcia za posledných 60 rokov úplne rozsypala, čo viedlo k desaťročiam nekvalitného amatérskeho dizajnu. Tento stav trvá, bohužiaľ, dodnes.
Neskôr komerčná sféra so stúpajúcou mierou ekonomického úspechu vyžadovala, aby boli jej promočné materiály čoraz originálnejšie a nezameniteľnejšie (aj keď iba výnimočne zašli tak ďaleko, aby si dali vyhotoviť čosi jedinečné). Nie je prekvapením, že rýchlo sa rozvíjajúci reklamný priemysel, frustrovaný z predvídateľnosti tlačiarovej práce, začal vychovávať vlastných typografov. Tí sa stali známi ako komerční výtvarníci, z ktorých komerčné výtvarné štúdiá napokon vytvorili samostatnú profesiu, grafického dizajnéra. Ten sa špecializoval na vytváranie celého, jednostaj sa rozširujúceho, množstva tlačených materiálov, ktoré všetky nadnárodné spoločnosti potrebujú aby mohli komunikovať naprieč celým svetom.
„Forma nasleduje funkciu“, čo je základným fundamentom modernistického hnutia, je jednoducho inak povedané, že tradicionalizmus je bezvýznamný. Ba viac, považovali ho za lenivý a nemenný. Funkcia samotná by mala určovať, ako má písmo fungovať. Významná osobnosť Bauhausu László Moholy-Nagy zhrnul svoje poznatky z typografie do troch hlavných bodov, ktorými by sa mali typografi riadiť.
Tieto tri „hlavné“ body treba vysvetliť v širšom kontexte.
Typografická mriežka poskytuje racionálny základ, na ktorom môžeme usporiadať celý diapazón jasných a opakujúcich sa pravidiel, ktoré pomáhajú čitateľovi orientovať sa na vytlačenej stráne. Taktiež umožňuje akémukoľvek počtu jednotlivcov spolupracovať na dlhodobom alebo komplexnejšom projekte. Mriežka zvyšuje efektivitu. Práve táto veľmi užitočná vlastnosť je však aj príčinou negatívnej reputácie mriežky, pretože potláča slobodu typografa robiť svojrázne rozhodnutia. Ako nástroj je však typografická mriežka jednoduchá alebo komplexnejšia, obmedzujúca či oslobodzujúca, presne v takej miere, ako ju autor potrebuje mať.
Štruktúra mriežky každého dokumentu viazaného v chrbte je vždy navrhnutá ako rozložená dvojstránka (zvyčajne ide o pár protiľahlých strán). Tradične je štruktúra typografickej mriežky knihy založená na princípoch gréckej estetiky, zahŕňajúcej v sebe celý rad „zlatých rezov“, t. j. princípov, ktoré boli znovu objavené počas éry renesancie. Pomer (1:1.618) pomáha nastoliť protiľahlé páry textových obrazcov spolu s margami v záhlaví, v päte, v chrbte a na vonkajších okrajoch. Geometricky konštruovaná štruktúra typografickej mriežky je výhodná preto, lebo nepotrebuje žiadne výpočty, veľkosť a poloha textových obrazcov je odvodená výhradne od tvaru samotných strán. To taktiež znamená že proporcia textového obrazca voči priestoru strany ostáva konštantná bez ohľadu veľkosť strany alebo jej tvaru.
Čoraz väčší vplyv a popularita časopisov, či už svojím vzhľadom alebo spôsobom ich používania, sa odzrkadľuje v narastajúcom trhu s tvz. random access books, dizajnovaných a vydávaných tak, aby sme sa do nich mohli pozerať a ponárať kedykoľvek, než ich čítať od začiatku do konca. Technológia túto možnosť vydávať publikácie s komplexnejším a rozmanitejším materiálovým obsahom výrazne uľahčila (a zlacnila), a preto ju mnoho autorov stále viac a viac využíva. V takýchto publikáciách je všeobecne uprednostňované, ak je podporný materiál simultánne dostupný spolu s hlavným textom. V takomto prípade musí byť typografická štruktúra mriežky dizajnovaná tak, aby zniesla omnoho väčšiu flexibilitu, ako je to pri tradičnej, kde je potrebný iba jeden odsek textu na stranu. Každý dokument rozhodne potrebuje typografickú mriežku vytvorenú tak, aby čo najlepšie spĺňala jeho špecifické nároky.
Jednou z kľúčových úloh mriežky je, samozrejme, držať texty na strane. Požiadavky sadzby textu – výber písma, veľkosti, hrúbky, radenia a riedenia – treba zohľadniť v spojení s dizajnom typografickej mriežky. Nikdy nesmú byť navrhované nezávisle od seba.
Moderná, základná štruktúra typografickej mriežky, ktorá je zvyčajne usporiadaná v súvislosti s proporciami vonkajších márg, rozdeľuje stránku na množstvo malých modulov, ktoré sú od seba oddelené úzkymi intervalmi (medzerami). Počet modulov a ich veľkosť je determinovaná povahou textu a obrazového materiálu. Ak dokument obsahuje iba text, štruktúra mriežky môže byť jednoduchšia, s modulmi prevažne v tvare stĺpcov. Ak je obsah komplikovanejší – napríklad v sebe zahŕňa fotografie, ilustrácie, diagramy, tabuľky spolu s popismi k obrázkom a poznámkami – potom je vhodnejšie mriežku rozbiť na mnoho menších modulov.
Vo svojej podstate mriežka poskytuje na prvý pohľad neviditeľnú štruktúru, na ktorej môžu byť rôznorodé aspekty dokumentu odprezentované zrozumiteľným a konzistentným spôsobom. Nie je nutné vždy využiť všetky moduly. Následkom dôslednej aplikácie umiestnenia textových a iných materiálov je, že efekt „neviditeľnej siete“, ktorý v skutočnosti umocňuje zrozumiteľnosť dokumentu ako celku.
Symetrická sadzba vyzerá zdanlivo jednoducho; vo všeobecnosti pozostáva iba z centrálnej osi obklopenej margami. Z pohľadu rozloženej dvojstrany sa z centrálnej osi stáva väzba, ktorá spája strany dovedna v strede chrbtového páru márg. Jednotlivé stránky samotné sú symetrické iba do určitého bodu. Samotná povaha čítania textu zľava doprava ho ovplyvňuje predovšetkým na začiatku a na konci odsekov. Je všeobecne známe že symetrická sadzba má tendenciu byť statickou, zatiaľ čo asymetrická sadzbu hodnotíme ako aktívnejšiu, rovnako ako symetriu priraďujeme k jednote a asymetriu k rozmanitosti. Takéto teórie sú však veľmi zjednodušujúce. Dobrá typografia je taká, ktorá je primeraná svojmu účelu a je tvorená s patričnou starostlivosťou, nielen v rozmiestnení rôznorodých častí, ale aj pozornosti venovanej detailom.
Ak je text vysádzaný na ľavé zastavenie, vytvára rovnú vertikálu na ľavom okraji textového obrazca s nevyrovnaným okrajom na strane pravej – ako je to aj na tomto webe a jeho tlačenej verzii – medzery medzi slovami môžu zostať konštantné, nezmenené. Ak je text zarovnaný do bloku – bude pravdepodobne nutné medzery medzi slovami prispôsobiť. V oboch prípadoch by mali medzislovné medzery zostať, pokiaľ je to možné, konštantné vo svojej veľkosti. V prípade sadzby na ľavé zastavanie je to veľmi jednoduché, naproti tomu pri zarovnanej sadzbe do bloku je potrebná zručnosť, skúsenosti a neporovnateľne väčšie množstvo času.
Pri sadzbe na ľavé zastavenie je dôležité venovať pozornosť nevyrovnaným koncom riadkov, ktoré by mali vytvárať „prirodzené“ vlnenie, bez veľkých zubatých skokov. Čitateľ by si nemal byť nikdy vedomý manipulácie s koncami riadkov a mal by ich považovať za celkom prirodzené. Aj keď to môže znieť trochu zvrátene, neraz je nutné nevyrovnané konce riadkov dodatočne upraviť. Ak však vyzerajú takéto úpravy umelo – napríklad riadky majú takmer totožnú veľkosť dosiahnutú nadmerným delením slov než je nutné – pozornosť čitateľa sa neželane odvráti od textu k typografickému manierizmu. Rovnako, by sme nemali ignorovať nevyrovnaný okraj v nádeji, že sa rozvinie sám do „prirodzenej“ podoby. Pravidelne sa opakujúci tvar zakončenia riadkov alebo akýkoľvek príliš krátky (či mimoriadne dlhý) riadok môže rušiť čitateľa, a preto ich je nutné upraviť.
Jednoznakové predložky a spojky na konci riadkov pri akomkoľvek type sadzby by sa mali presunúť na začiatok nasledovného obrazca. Sú dokonca aj vydavatelia, ktorí majú vo svojich interných pravidlách zavedený úzus presúvania dvojznakových textových útvarov. Občas sa stáva, že sa začínajú tri alebo viacero riadkov rovnakým alebo podobne krátkym slovom, čo nerobí dobrotu ani na konci riadkov, a spôsobuje vertikálne rieky. V takýchto prípadoch je nutné pristúpiť k rozvážnemu taktizovaniu, ktoré zo slov presunúť na začiatok nového riadka.
Podobné problémy môžu nastať pri zarovnanej sadzbe do bloku. Riešenia takýchto situácií sú takmer rovnaké, s tým rozdielom, že pri zarovnanej sadzbe je nutné pri odsunutí krátkeho slova na začiatok riadku vyvážiť celkovú rovnomernosť medzislovných medzier v rámci textu.
Sadzbe na pravé zastavenie, pokiaľ nejde o záhlavie alebo popis k nejakej ilustrácií, by sme sa mali vyhýbať, z dôvodu nepredvídateľnosti začiatku riadkov čo môže nepriamo ovplyvniť efektivitu čítania. V prípade, ak je sadzba na pravé zastavenie nevyhnutná, môžeme čitateľnosť výrazne zlepšiť menším počtom slov v riadku.
Existuje pravidlo, že bezserifové písma vyzerajú lepšie, keď sa sádžu na ľavé zastavenie, kým serifové je najlepšie zarovnávať (do bloku). Osobne si však myslím, že ide skôr o zvyk, pretože sadzba na ľavé zastavenie sa rozšírila (možno iné slovo) až v 20. storočí spolu s väčšinou vtedy populárnych bezserifových písem.
Všetky tabuľky na rozdiel od textovej úpravy sú založené na princípe dvoch osí – vertikálnej a horizontálnej, ale nie všetky prezentujú informácie rovnakým spôsobom. Napríklad v štatistickej tabuľke by mal mať čitateľ možnosť porovnať jeden údaj s druhým, kým v grafikone je prvoradá identifikácia určitého čísla-trasy, času, dočasného alebo trvalého prerušenia trate, čo v konečnom dôsledku určuje smer v akom sa tabuľka bude čítať. Výnimkami sú napríklad tabuľky, v ktorých sa priesečníkom vertikálnej a horizontálnej informácie dozvieme vzdialenosť dvoch geografických bodov. Avšak väčšina tabuliek má orientáciu na jednu stranu. Čitateľovi určite pomôže ak je táto orientácia umocnená napríklad použitím jemných liniek.
Tabuľky nemusia byť vysádzané rovnakým písmom, ako je text naokolo. Pretože neraz obsahujú veľké množstvo čísel je vhodnejšie vyberať písma s čistými, otvorenými formami číslic. V poradovej sadzbe, v ktorej sa číslice budú čítať plynulo v riadkoch alebo v stĺpcoch, a obzvlášť v prípade, ak sú vysádzané menším písmom, by bolo vhodné použiť proporcionálne – neskákavé číslice, ktoré lepšie držia horizontálnu os. Ak nám to situácia umožňuje, je vždy lepšie usporiadať tabuľkový materiál vertikálne. Pre čitateľa je veľmi únavné otáčať dokument alebo publikáciu o 90 stupňov aby si mohol prečítať tabuľku. Mali by sme sa vyhýbať tiež presahu tabuľky na ďalšiu stranu.
Začiatok nového odseku je zvyčajne označený zarážkou – odsadením prvého riadku o jeden typografický štvorček (em). Ak je text vysádzaný do širokého obrazca – a najmä v prípade ak sú riadky vysádzané blízko seba – je vhodnejšie použiť o čosi širšiu zarážku.
Označenie nového odseku týmto spôsobom nemusí vždy fungovať, pretože sa spolieha na zostávajúci riadok priestoru za posledným slovom predchádzajúceho odseku, ktorý sa nemusí vždy vyskytnúť. To je prípad nielen zarovnanej sadzby do bloku, ale aj sadzby na ľavé zastavenie. Samozrejme, pre typografa v sadzbe na ľavé zastavenie je omnoho ľahšie urobiť potrebné zmeny a nastavenia, aby takéto prázdne priestory vyrobil, ale aj napriek tomu, ak sa začína nová strana v hornej časti neodsadeným odsekom, nastanú pochybnosti, či ide o nový odsek alebo nie, a prinútia čitateľa sa vrátiť a skontrolovať posledný riadok na predošlej strane. Pravdepodobnosť, že sa z toho môže stať opakujúci sa problém, sa zníži, ak sa priemerný počet slov v riadku zvýši.
Existujú aj alternatívy. Ak potrebujeme udržať text pohromade v plynulom textovom bloku, môžeme použiť odsekovú značku (znak = ¶). Samozrejme, môžeme použiť aj iné znaky či dokonca grafické objekty, ak nám to vyhovuje. Pre túto značku sa vžilo pomenovanie objektová zarážka. Strana bez zjavného prerušenia, konkrétne veľká plocha súvislého textu môže na čitateľa pôsobiť skľučujúco, či ho dokonca od čítania odradiť úplne. Eventuálne môžeme odseky od seba oddeliť vynechaným riadkom, čo sa hodí najmä vtedy, ak je dĺžka riadkov užšia (Zarážky vnútri užšej sadzby na ľavé zastavenie môžu textu dodať určitý strapatý výraz, z dôvodu nevyrovnanosti na oboch krajoch). Jednoriadkové medzery vytvárajú dojem dlhšej pauzy a rozbíjajú text do skupín krátkych odsekov, a preto by sme ich mali skôr používať v textoch technickejšej povahy.
Opätovne môže takáto úprava občas vytvárať pochybnosti, či je začiatok novej vety na začiatku nového stĺpca aj začiatkom nového odseku. V tlačenej verzii tohto webu je každý odsek, ktorý sa nezmestí celý do stĺpca, prenesený do ďalšieho stĺpca. Avšak oddeľovanie odsekov čímkoľvek menším, ako je jednoriadková medzera, môže spôsobiť problémy iného druhu a vedie k textovým stĺpcom nerovnomernej vertikálnej polohy riadkov na protiľahlých stranách.
Výnimkou tohto pravidla sú podporné texty ako popisy k obrázkom a poznámky. Tie sa zvyčajne sádžu menšou veľkosťou písma ako hlavný text, a preto ich dĺžky riadkov sú obyčajne kratšie. V takýchto materiáloch môže vzniknúť potreba rozlíšiť začiatok nových odsekov aj v popisoch k obrázkom. V malých veľkostiach a v kratších dĺžkach riadkov sú zarážky veľkosti jedného štvorčeka (em) a im podobné pri signalizovaní nového odseku často nedostačujúce, a preto môžu vyzerať v kratších riadkoch sadzby na ľavé zastavenie rozstrapatene. Eventuálne môžeme na lepšie rozlíšenie medzi popismi použiť jednoriadkové medzery. V takýchto prípadoch bude menšie množstvo prídavného medziriadkového prekladu úplne dostačujúce na naznačenie nového odseku bez straty celkového tvaru textu.
Ak sa odsadený odsek začína s úvodzovkou, je potrebné zarážku nepatrne stiahnuť, aby vizuálne vyzerala tak, že má rovnakú šírku ako ostatné zarážky. Samozrejme, nie je nutné odsadiť prvý riadok prvého odseku, ak sa nad ním nachádza názov kapitoly alebo medzikapitoly.
Tvar určitých písmen môže spôsobovať narušenie vizuálneho efektu rovných čiar textu, začínajúcich a pravdepodobne aj končiacich na kraji vertikály. Preto je nutné vykonať určité úpravy.
Písmená ako A, T, W a Y sú obyčajne pred-radené (pre-kerned) tvorcom písma, aby stáli o niečo viac vľavo na začiatku riadku (alebo všade tam, kde im predchádza medzera). V bežnej sadzbe textu by to malo stačiť. Ostatným znakom budeme pravdepodobne musieť venovať osobitejšiu pozornosť. Interpunkcia ako pomlčky a úvodzovky zaberajú tak málo priestoru, ktorý im je vymedzený, že ak sa objavia na začiatku riadku pôsobia vizuálnym dojmom odsadenia riadku. V takýchto prípadoch ich je nutné predsadiť; čo znamená poposúvať ich tak, aby vyčnievali z hlavného textového stĺpca. Miera, do akej budú predsadené závisí od konkrétneho znaku. Cieľom je dosiahnuť ilúziu rovného vertikálneho okraja. Ak je predsadenie príliš nápadné, potom je takýto znak „vyvesený“. Ak vyzerá riadok odsadene, potom je „podvesený“.
V zarovnanej sadzbe do bloku je potrebné rovnaké optické zarovnanie aj na pravom okraji, s tým rozdielom, že sa tu objavujú omnoho „problémovejšie“ znaky. Spojovníky a pomlčky, bodky, čiarky, úvodzovky je potrebné, ak chceme dosiahnuť vizuálne zarovnanie kraja, predsadiť nepatrne mimo pravého okraja textového stĺpca. Takéto úpravy sú však časovo veľmi náročné. Cieľom je preto všetko urobiť tak – vrátane okrajov textových stĺpcov – aby to vyzeralo normálne. Ak si nikto nič nevšimne, úloha bola úspešne splnená.
Veľká časť verejnosti v ére moderných „roztrieštených“ informačných médií (weby, čítačky) je v nárokoch na kvalitu typografie čoraz benevolentnejšia a benevolentnejšia. No aj napriek tomu, v prípade väčšiny textov je úlohou typografa odprezentovať text čo najplynulejšie, a predovšetkým v nevtieravej, decentnej podobe.
Presne rovnaké pravidlá optického zarovnania textovej sadzby platia aj v sadzbe nadpisov, až na to, že z dôvodu väčších veľkostí treba venovať úpravám viac pozornosti. Povaha nadpisového materiálu, jeho umiestnenie a spôsob, akým je použitý, ponúka oveľa viac možností zarovnania. Optické zarovnanie nie je obmedzené ľavými alebo pravými margami stránky, ale môže byť vytvorené z vertikálnych ťahov v rámci samotných znakov písma alebo umiestnené tak, aby boli zarovnané s inými obrazovymi figúrami. Okraje fotografií, ilustrácií či výrazné tvary v rámci obrázkov samotných môžeme použiť na umiestnenie a zarovnanie nadpisov.
Bringhurst, R.: Elements of Typographical Style. Londýn : Hartley and Marks Publishers, 2013
Hrazdil, J., Moncman, Š.: Písmo, sadzba, sádzanie. Bratislava : Alfa, 1978
Jury, D.: About Face. Mies : Rotovison, 2004
Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960
Lanz, B., Němeček Z.: Písmo v propagaci. Praha : Merkur, 1974
Menhart, O.: Nauka o písmu. Praha : SPN, 1957
Mistrík, J.: Jazyk a reč. Bratislava : Mladé letá, 1984
Moravčík, F.: Metodika tvorby a radenia písma. Bratislava : SPN, 1969
Blažej, B.: Ruční sazba. Praha : SPN, 1978
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Technológia fotosadzby. Bratislava : Alfa,1985
Bernáth, M., Hrádek, O., Orlíček, J.: Foto sadzba. Bratislava : Alfa,1983
Dusong, J. L. Typografie od olova k počítačomm, Svojtka a Vašut, Praha, 1997
Panic, J., kolektív: Polygrafické minimum. Bratislava : Typoset, 2000
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba I. Bratislava : Alfa, 1984
Pop, P., Fléger, J., Pop, V.: Ručná sadzba II. Bratislava : Alfa, 1985
Slezák, M., Dvořáková, H., Bružeňák, J.: Písmo ve výtvarné výchově. Praha : SPN, 1985
Šíp, R.: Mini typo. Bratislava : SOU polygrafické, 2000
