V. Vznik a rozmach kníhtlače

Úvod

V druhej polovici 15. storočia opúšťame stredovek a spolu s knihou vstupujeme do zásadne novej éry vývoja vizuálnej komunikácie. Počiatok novoveku sa hlavne spája s troma významnými udalosťami svetových dejín: dobytím Konštantínopolu Turkami spojeným so zánikom Byzantskej ríše (1453), objavením Ameriky Krištofom Kolumbom (1492) a konečne Gutenbergovým vynálezom kníhtlače (okolo roku 1450). Ani jedna z týchto udalostí nezmenila svet okamžite, ale ich dobové dôsledky sa stali pre nasledujúci vývoj ľudstva takými významnými, že právom stoja v bránach nového veku. Európski učenci a filozofovia sa vyjadrovali ok vynáleze kníhtlače jedine v superlatívoch. To samo svedčí o tom, že toto „čierne umenie“, ako sa mu v jeho raných fázach hovorilo, muselo spôsobiť vo svojej dobe senzáciu neslýchaných rozmerov. 

„Mezi všemi vynálezy a objevy, které v novějších časích učiněné, aneb zdokonalené a povšechně rozšírené byli, a na nynější pretvorení člověčenstva největší vplyv měli, jako ku pfiíkladu, vynálezek kompasu pri plavectví, ručničného prachu pri vojenství a těmto podobné, jest knihotiskarství nejznamenitejší, ano svým mnohomohoucím působením všecky prevyšuje, a proto i největší úcty a nejvděčnějšího svěcení památky jubilejní zasluhuje. Ono teprv dalo vážnost, žretelnost, sílu bohatství a stálost reči lidské, ono slovům propůjčilo krídla, na nichž létati mohou od východu k západu, od století k stoletím, od nevyššího člověka k nejnižšímu.“ (Ján Kollár pri oslave 400-ročného jubilea kníhtlače)

Z tohto dobovo zasväteného komentára môžeme usúdiť, že samotné vynájdenie kníhtlače sa stretávalo s mnohými technickými a finančnými problémami. Aby sme mohli plne doceniť Gutenbergov vynález, musíme detailne poznať jeho celú a neraz tŕnistú históriu. Gutenbergov vynález sa skladá z niekoľkých súvisiacich objavov, ktoré kníhtlači predchádzali. Samotná podstata v riešení problému tlače spočíva v použití pohyblivých litier, ich následného rozmetania a opätovného použitia. Preto ak chceme sledovať predchodcov tohoto verzatilného princípu, musíme zájsť do dôb veľmi vzdialených.

Za predstupne grafických techník a kníhtlače môžeme považovať nápisy na hlinených tehlách z tretieho a druhého tisícročia pred Kristom, ktoré boli vytvorené tvrdými razidlami starých Sumerov, Asýrčanov, Babylončanov a neskôr Minojcov (pôvodných Kréťanov). V 12. storočí sa stretávame s nápisom vytlačeným jednotlivými písmenovými razidlami, ktorý bol vytvorený pri príležitosti vysvätenia Kostola sv. Juraja v benediktínskom kláštore Prüfenig pri Rezne( dnešnom Regensburgu). Nápis z roku 1119 bol vytlačený do hlinenej dosky pravdepodobne literami z tvrdého dreva. Pre Gutenberga mohli byť najinšpiratívnejšími nápisy vytvorené razidlami na chrbátoch do mäkkej kože viazaných kníh, označujúcich obsah knihy. Za najstarší doklad tohto spôsobu tlače do kože knižnej väzby sa pokladá nápis na gotickej väzbe norimberského dominikána Conrada Forstera z Ansbachu z rokov 1436 až 1442.

Druhým prazákladom kníhtlače je tlač na látku, z ktorej sa na konci 14. storočia vyvinula doskotlač. Najstaršou zachovanou matricou určenou na tlač na látku je takzvaný Le Bois Protat z rokov 1370 až 1380. Matrica sa našla v roku 1898 pri prestavbe budovy pri Sennece (pri Macone vo Francúzsku), kde slúžila ako stupeň schodiska. Z druhej polovice 14. storočia sa zachovala tapeta zo Sitten, vytvorená tlačou na látku. Odtiaľ bol len krôčik k odtláčaniu drevorezových štočkov na papier. Tým vznikali drevorezové tlače o jednom liste, určené na výzdobu jednoduchých roľníckych obydlí. Samotný vynález kníhtlače predstihli tieto jednolistové monochromatické tlače takmer o polstoročie a niekedy boli aj ručne domaľovávané. Najstaršie datované drevorezy tohoto typu sú bruselská Madona (1418) a sv. Krištof (1423).

Tieto gotické obrázkové výjavy častokrát dopĺňali aj malé nápisy, rezané spravidla do tej istej dosky na ich spodnom okraji. Podobným spôsobom boli v tejto dobe vyrábané hracie karty, nazývané aj čertovými obrázkami. Spojením jednotlivých strán týchto doskotlačí (xylografík) vznikli takzvané blokové knihy, ktoré sú však u nás veľmi ojedinelé. Krajinou ich pôvodu bolo Holandsko, ale časom sa rozšírili aj v Nemecku. Najväčšia časť zachovaných stranovo obsiahlejších blokových kníh má náboženský obsah: „Apokalypsa“, „Ars Moriendi“, „Speculum humanae salvationis“ a hlavne takzvaná obrázková biblia chudobných. Ich podstatou sú veľké xylografie s minimálnym obsahom textu, zatiaľ čo Donaty (učebnice latinčiny pomenované podľa gramatika zo 4. storočia Aelia Donata) pozostávajú z dvojstĺpcovito zalomených textov a sú úplne bez obrázkov. Miesto vzniku sa pri týchto doskotlačíiach určuje veľmi obťažne, pretože sú buď bez textu, alebo v univerzálnej latinčine. Najväčší rozkvet blokových kníh patrí zhruba do rokov 1460 až 1480, keĎ kníhtlač len naberala dych ku svojej víťaznej ceste. Obdobou drevorezu je kovorez, ktorý priamo predchádzal kníhtlači. V skorších dobách bol príznačne označovaný ako šrotová tlač (z nemčiny schrotten – hrubo maľovať). Charakteristickým znakom tejto techniky je perlovanie – vykrývanie prázdneho pozadia drobnými krúžkami. Častokrát sú krúžky zámerne neuzavreté, čím rytec dosiahol priestorový efekt. Najväčší rozvoj kovorezu spadá do rokov 1450 až 1480 a jeho kolískou sa stal Rýn a možno aj samotné mesto Mohuč, ktoré zohrá hlavnú rolu pri vzniku kníhtlače. Po roku 1520 sa kovorez postupne vytráca, zatiaľ čo drevorez sa stáva základnou knižnou ilustračnou technikou 15. až 18. storočia, kým ho s narastajúcou potrebou lepšieho zobrazovacieho detailu nevytlačí medirytina.

VYNÁLEZ KNÍHTLAČE

V tejto dobe bolo v nemeckom meste Mohuči na Rýnom mohučským mešťanom Johannom Gutenbergom vynalezené a vymyslené ono podivuhodné a predtým neslýchané umenie kníhtlače. Vynaložil na tento vynález skoro celé svoje imanie. Keď sa však pre príliš veľkú obťažnosť nedostal ďalej, nadôvažok hneď na tomto bode stroskotal a bol už takmer tak ďaleko, svoj podnik zo zúfalstva vzdať, podporil ho Johann Fust, takisto mohučský mešťan, svojou radou a svojimi peniazmi, a tak doviedol svoje započaté dielo do konca“ (Johannes Trithemius). 

Gutenberg, ktorý sa narodil Mohuči nad Rýnom na dvore zvanom Hof zum Gutenberg (1397), si bol týmito výdobytkami spôsobu reprodukcie textu dobre vedomý. Neskôr odchádza do Štrasburgu, kde sa vyučil za zlatníka a vstúpil do zlatníckeho cechu, aj keď nie s plnými právami, pretože nebol miestnym občanom. Tam sa začal aj prvý raz zaoberať vývojom kníhtlače, čo viedlo k vydaniu Sybilinho proroctva o poslednom súde. Táto tlačovina s neveľkým rozsahom (asi 28 potlačených strán), z ktorej sa zachoval malý zlomok, je vytlačená pôvodným Gutenbergovým typom písma (upravenou gotickou minuskulou). Samotné písmo má znaky rôznych nepresností a nedokonalostí, z čoho môžeme usudzovať, že Gutenberg mal s výrobou jdnotlivých litier značné ťažkosti. Neskôr sa s týmto prototypom písma stretávame aj v rôznych Donátach, ktoré vytlačil pre miestne školy. Gutenberg svoj vynález od počiatku dôsledne tajil a svojich žiakov zaväzoval prísnou mlčanlivosťou. Sám mal pre takéto utajovanie vynálezu dva dobré motívy: obavy pred všemocnou inkvizíciou, eventuálne pred udaním zo strany profesionálnych pisárov, a ,pochopiteľne, ochranu pred možnou konkurenciou.

Najzávažnejším problémom bola durabilná kvalita otláčaných litier, ktoré sa po určitom počte výtlačkov opotrebovávali. Na výrobu jednotlivých litier bolo treba zostrojiť liaci strojček. Ten musel byť ľahko rozoberateľný, aby bolo možné použitú matricu s literou vybrať a nahradiť inou, čím mohol byť pripravený do ďalšej práce. Osobitným problémom bolo aj zloženie zliatiny – písmoviny, pretože musela mať nižšiu taviacu teplotu, aby sa liaci strojček i matrice vysokou teplotou nepoškodili. Zloženie písmoviny sa od Gutenbergových čias príliš nezmenilo. Je to zliatina olova (55%), cínu (15%), animónu (30%) a malého množstva vizmutu.

Ďalšou Gutenbergovou úlohou bola konštrukcia tlačiarenského lisu, ktorý by vyvinul dostatočný tlak a umožňoval tlačiť súčasne dvojstrany, prípadne štvorhárky. Je pravdepodobné, že konštrukcii tlačového stroja slúžil ako predloha už existujúci lis vinársky. Ďalej bolo nutné vyvinúť tlačovú farbu vhodnej kvality, ale predovšetkým správnej hustoty. Jej základnou zložkou boli sadze a fermež. Vďaka tomuto zloženiu dostala kníhtlač aj prívlastok „čierne umenie“, pretože všetci kníhtlačiari mali od farby permanentne čierne ruky. Technické vybavenie tlačiarne doplňovala ručná sadzobnica (do nej sa ukladali litery), loďka, divizor (slúžil ako držiak rukopisu), písmovka (typovo rozdelený zásobník na litery) a tampóny na nanášanie farby, ktoré sa stali heraldickým symbolom kníhtlače. Najťažšou úlohou bola nepochybne výroba matríc s literami, kde uplatnil Gutenberg svoje zlatnícke skúsenosti.

V roku 1448 sa Gutenberg rozhodol vrátiť do Mohuče, kde svoj vynález ďalej zdokonaľoval a pripravoval na vydanie svojho najvýznamnejšieho diela – latinskej biblie. Na tento odvážny projekt mu však chýbal kapitál na zriadenie a vybavenie dielne, ale najmä na nákup potrebných surovín, predovšetkým papiera a pergamenu, lebo bol rozhodnutý vydať časť nákladu na pergamene. Obchodného partnera našiel v bohatom mohučskom mešťanovi Johannesovi Fustovi, ktorý mu dvakrát požičal veľkú sumu na realizáciu diela. Hlavná nevýhoda celého projektu bola už v jeho enormnom rozsahu (išlo o dva zväzky) a dlhej kapitálovej návratnosti. Celý odvážny podnik sa napokon vydaril a jeho výsledkom je doslova a do písmena majstrovské dielo. Gutenbergova 42-riadková biblia (na každej strane je uložený text v 42 riadkoch). Je dokonalá nielen použitými typmi písma (súmerné rezy štíhlej textúry – kondenzovanej gotickej minuskuly), typografickou úpravou, ale celkovou kvalitou tlače. Kompozične ide o dvojstĺpcové riešenie textového obrazca strán s domaľovávanými iniciálami (asi 150 kusov) a miniatúrami na širokých okrajoch niektorých strán, s prácou rubrikátora, ktorý vyznačil rubricou (červeňou) začiatky viet a prvé riadky kapitol. S výskytom maľovaných iniciál a rubrikačných značiek môžeme usudzovať, že sa Gutenberg snažil čo najviac priblížiť ku vizuálnym prvkom ručne písanej gotickej knihy. Ťažko povedať, či išlo o udržanie knižnej tradície, alebo o strach pred dobovým konzervativizmom čitateľov. Celkový rozsah Gutenbergovej biblie je 1282 fóliových strán. Pravdepodobne bolo vytlačených úctyhodných 150 exemplárov na papier a exkluzívnejších 35 výtlačkov na pergamen, z ktorých sa nám zachovalo 35 na papieri a 12 na pergamene. K samotným nákladom treba ešte pripočítať aj náklady na väzbu, ktoré pre svoju prepracovanosť nie sú zanedbateľné.

Nečudo, že v okamihu, keď Gutenberg dokončoval svoje dielo, vzniesol proti nemu Johannes Fust nárok na vrátenie celej dlžnej sumy. O podstate tohoto sporu sme informovaní z takzvaného Helmaspergerovho inštrumentu, notárskeho záznamu súdneho konania. Prestáva sa hovoriť o spoločnom diele, ale striktne sa požaduje vrátenie dlhu, ktorý spolu s úrokmi narástol na 2026 zlatých. Keď uvážime, že cena kamenného meštianskeho domu bola 80 zlatých a remeselný majster zarobil za rok 20 až 30 zlatých, je táto suma priam astronomická. Výsledok tohto sporu bol pre Gutenberga katastrofálny. Stráca nielen svoju kompletne vybavenú dielňu v Huprechtovom dvore, ale aj práve dotlačené dielo, ktorému venoval takmer tri roky svojho života. Je úžasné, že sa Gutenberg aj po takejto zdrvujúcej rane pod pás nevzdáva a spolu so svojimi vernými pomocníkmi pokračuje v práci v svojej pôvodnej dielni v Gutenbergovom dvore. Za jeho prácu sa pokladá aj 31-riadkový odpustkový list pre Cyprus (1454), Turecký kalendár na rok 1455, bula pápeža Kalixta III., bula proti Turkom v latinčine a v nemčine (1456) a hlavne tlač rozsiahlej práce Jana Balba Catholicon (1460), z ktorého je hodné uviesť autorovo nadšenie z nového vynálezu.

Gutenbergove starosti a existenčné problémy boli vďaka jeho slávnemu menu vyriešené prijatím za dvorana u mohučského kurfirsta. Tri roky po dosiahnutí tejto pocty však 3. februára 1468 v Mohuči nad Rýnom Gutenberg umiera. V posledných rokoch života, keď už pravdepodobne sám nepracoval, sa udiala pre vývoj kníhtlače ďalšia dôležitá udalosť. Pápež zosadil mohučského arcibiskupa Dietra von Isenburg a za jeho nástupcu určil Adolfa z Nassau. Dieter von Isenburg sa však nemienil úradu vzdať, a tak došlo k občianskej vojne. Adolf z Nassau sa zmocnil za pomoci silného pápežského vojska mesta, ktoré bolo na jeho príkaz vyrabované, vzápätí ho zachvátil hrozný požiar a mesto takmer ľahlo popolom. Tovariši, ktorí sa u Gutenberga vyučili, po tejto katastrofe Mohuč opustili, a tak sa kníhtlač začala šíriť po celej Európe rýchlosťou morovej epidémie od mesta k mestu. 

Je neodškriepiteľné, že vynález kníhtlače posunul prvotnú formu vizuálnej komunikácie do novej dimenzie. Hlavnou výhodou kníhtlače bola jej verzatilita (nákladová a časová úspornosť) a masová dostupnosť tlače širokému spektru obyvateľstva. Spolu s ňou sa vynára potreba estetických pravidiel súvisiaca so správnym nakladaním litier z rozličných rodín a rezov písma – typografia. Z dobových vzorníkov písma sa dozvedáme nielen o existencii širokej škály rôznych rodín písma, ale aj o ich rôznych veľkostiach a rezoch. Ich možnosť kombinovania dávala dobovému kníhtlačiarovi prakticky voľnú ruku pri úprave tlačovín. Z toho môžeme usudzovať, že v poli úpravy písma, sa vytváranie dokumentov presúva z oblasti umenia skôr do remeselnej roviny. Aj keď sa spočiatku kníhtlačiari snažili dodržať estetické pravidlá rukou písaných kníh, neskôr sa začínajú uberať vlastnou cestou, kde dodržujú už len ich časom vydestilovanú tradičnú formu. Či išlo o krok dopredu, alebo späť je diskutabilné. Panovník Matej Korvín – vášnivý bibliofil, uprednostňovalpísan knihy pred tlačenými, pretože tie tlačené sa mu nezdali príliš ľudské.

S podobnou dilemou sa paradoxne stretávame aj dnes, keď zväčša starší čitatelia dávajú prednosť knihám tlačeným kníhtlačou pred ofsetom. Podobne je to aj so snahou niektorých vydavateľov šíriť svoje publikácie elektronickou formou, keď čitateľ radšej siahne po konzistentnej papierovej knihe. Táto dobová synopsia technológií rozširujúcich informácie je veľmi zaujímavá, ale žiadny stroj nenahradí človeka, ktorý s ním pracuje. Preto je skôr rozhodujúce, kto za nim stojí, aké má skúsenosti, vedomosti a vlastné estetické cítenie. On je práve tým mostom medzi čitateľom a autorom, z čoho pramení nesmierna zodpovednosť nielen voči autorovi, ale v prvom rade voči ľudom, čítajúcim knihy. To platí nielen o úprave kníh, ale aj o celom zmysle typografie ako takej. Aby sme mohli posúdiť, ako si s týmto problémom poradili naši predkovia, musíme sledovať postupné zavádzanie čierneho umenia v neskorogotickom Slovensku, pretože samotná kníhtlač bude udávať výraz grafického :u až do 20. storočia.

Rozvoj kníhtlače na slovensku 

Slovensko žilo v 15. storočí v pomeroch mimoriadne priaznivých. Remeslá a obchod boli v tom čase na svojom vrchole, baníctvo prekvitalo, a tak bohatlo obyvateľstvo miest i krajina. Vďaka týmto priaznivým hospodárskym pomerom bolo možné aj kultúrne napredovanie celého Uhorska. Systém cirkevnej scholastiky aj naďalej pretrváva, ale svoje vyššie výukové stupne sústreďuje výhradne v bohatších mestách. Do roku 1465, keď kráľ Matej Korvín založil v Bratislave Academiu Istropolitanu, prakticky neexistovala žiadna univerzita na Slovensku, ale aj tá po 35 rokoch svojej existencie zaniká. Preto museli obyvatelia Horného Uhorska často cestovať za štúdiom do najbližších a v Európe uznávaných univerzít v Prahe, Krakove a vo Viedni. Dalo by sa očakávať, že naši študenti, zaučení do tajov čierneho umenia, začnú po návrate zo štúdií zakladať tlačiarne aj v slovenských mestách. Napriek priaznivej hospodárskej situácii a bohatej pisárskej, iluminačnej a remeselnej tradícii sa žiadny rozkvet kníhtlačiarstva u nás nekonal. Ako keby tu stále niečo chýbalo na jeho pevné zakotvenie. Môžeme sa len domnievať, že pravdepodobne kníhtlačiarne za hranicami Uhorska dokázali trh s knihami čiastočne saturovať. Je to pochopiteľné najmä preto, lebo hornouhorskí absolventi zahraničných univerzít pravdepodobne dávali svoje teoretické práce tlačiť priamo v mestách, kde študovali. Začiatky kníhtlačiarstva Slovensku preto spadajú až do polovice 16. storočia, ale skromné zmienky o prvých kníhtlačiarňach a kníhtlačiaroch máme aj z čias dávnejších. Tie však nie sú vecne dostatočne podopreté.

V roku 1944 uverejnil bratislavský mestský archivár Dr. Ovidius Faust odpustkovú listinu z roku 1480. Z prvých riadkov tejto listiny vysvitá, že ju vydal Johannes Han, kanonik a farár chrámu sv. Martina, pre Agnes de Posonio. Niet pochýb, že chronologicky ide o tlačovinu z tohto obdobia, ale skutočnosť, že bola vyhotovená v Bratislave, je nejasná. Na druhej strane nie je ani vylúčená. Academia Istropolitana v Bratislave v svojej krátkej histórii určite fungovala v duchu humanizmu, o čom svedčí aj pôsobenie humanistu Jána Vitéza ako kancelára univerzity. Samotná odpustková listina je vysádzaná humanistickou minuskulou a podpísaná humanistickou kurzívou. Z toho sa môžeme domnievať, že kníhtlačiareň, či už na akademickej, alebo na čisto komerčnej pôde, mohla v Bratislave koncom 15. storočia existovať.

V Levoči sa na začiatku 16. storočia spomína ako čestný občan mesta Svätopluk Fiol (Švajpolt Feol) z Krakova. Pochádzal z nemeckej rodiny v Krakove, kde si po štúdiách v Nemecku založil vlastnú kníhtlačiareň. Fiol bol jedným z prvých kníhtlačiarov, ktorí tlačili staroslovanské knihy cyrilikou. V roku 1491 vytlačil Fiol „Osnoglasnik“ (Oktoich) a knihu „Časoslovec“. Rovnako sa za jeho tlače považujú aj „Psaltyr s Vozsledovanjem“, „Triod postnaja“ a „Triod cvetnaja“. Pre svoju kníhtlačiarsku činnosť upadol do podozrenia, že má styky s husitmi a s pravoslávnou cirkvou. Krakovský biskup ho predvolal pred cirkevný súd, kde musel pod hrozbou žalára odprisahať, že už nebude viac tlačiť knihy cyrilikou. Pravdepodobne sa po tejto nepríjemnej udalosti odsťahoval do Levoče, kde si podľa niektorých historikov založil novú kníhtlačiareň. Avšak o jej existencii sa podobne ako o tej bratislavskej vedú dodnes spory. Oveľa konkrétnejšie údaje máme o hornouhorských kníhtlačiaroch pôsobiacich v zahraničí. V rozpätí rokov 1477 až 1478 v Benátkach ako spoločník benátskeho kníhtlačiara Františka Rennera vystupuje Petrus Bartua (Petrus Bartphensis), ktorý pravdepodobne podľa mena pochádzal z Bardejova. V jeho súčinnosti vytlačil Renner asi päť kníh, o čom svedčí meno Petrusa Bartua v ich kolofónoch (tiráži).

Prvý kníhtlačiar slovenskej národnosti, ktorý pôsobil mimo územia Slovenska, bol Mikuláš Štetina, zvaný Bakalár, podľa hodnosti, ktorú dosiahol na univerzite v Krakove. Je aj prvým známym kníhtlačiarom v Plzni. Vďaka záznamu z plzenského magistrátu z roku 1493, kde je uvedený ako plnoprávny občan s vlastným domom, sa môžeme domnievať, že sa v tomto meste usadil niekedy v rozmedzí rokov 1487 – 1493. Aj keď sa v závere knihy Život Mohamedov píše: „Virgo quam Ungari maximo thure colunt; hac de gente ortus, precor…“ Sám priznáva, že pochádza z Uhorska. Neznamená to však, že bol Maďarom. V úvode k slovníku Lactife“ z roku 1511 hovorí zreteľne: „aby Čechové i tudiež Slováci latinské učitele k vzdelání a k upevnení viery čísti mohli…“. Slovenský pôvod naznačuje i jeho kníhtlačiarsky znak, v ktorom je zobrazené hornouhorské trojvršie a tiež slovo „tlačiť“, ktoré používal namiesto českého „tisknout“.

Za najstaršiu Bakalárovu tlač sa považuje kalendár z roku 1489, ktorý nazval Practica, čili prognostica na rok 1489. Z ďalších tlačovín, ktoré dnes poznáme z jeho kníhtlačiarskej tvorby, treba spomenúť aspoň Traktát o zemi Swaté (1498), Podkoní a žák (1498) a O nasledovaní Krista (1498) od Tomáša Kempenského. Takmer všetko, čo Bakalár vytlačil, bolo určené pre široké vrstvy čitateľov. Vydával nielen knihy renomovaných autorov, ale aj sám písal a prekladal z latinčiny a nemčiny. Jeho malá plzenská tlačiareň bola veľmi skromná, čo nasvedčuje neustále používanie jedného majuskulového a jedného minuskulového švabachu (nemecké modernizované gotické písmo) do roku 1506. Po tomto roku si pravdepodobne zadovážil aj iné švabachové rezy písma.

V prvej polovici 16. storočia sa stretávame v archívoch slovenských miest a najmä v účtovných knihách častejšie s údajmi, ktoré svedčia o zvýšenom záujme o kúpu kníh. Absenciu domácich kníhkupcov spočiatku suplovali zahraniční dodávatelia, čo dokladá aj záznam z bardejovského archívu, ktorý nás informuje o pôsobení krakovského kníhkupca Martina. S plynutím času sú už správy o lokálne usadených kníhkupcoch hojnejšie. V roku 1519 sa spomína v Prešove kníhkupec Marek. O pár desaťročí tu už pôsobia Ambrož a Martin a neskôr Gašpar Guttler. Okolo roku 1550 prichádza z Košíc do Bardejova Krištof Dudlig, ktorý mal v tejto oblasti pod palcom takmer celý obchod s knihami. Zaujímavá je aj zmienka z banskobystrického archívu o stíhaní kníhkupca za rozširovanie Lutherových spisov, ktorý sa len útekom z mesta vyhol trestu. Práve takéto náboženské incidenty voči majoritnej katolíckej cirkvi v Uhorsku budú mať neoceniteľný význam v zakladaní kníhtlačiarstva a tým aj rozvoja novej tlačenej formy typografického dizajnu na našom území.

bibliografia

Novotný, B. Výtvarné umenie, Slovensko v obrazoch, Osveta, Bratislava, 1991

Repčák, J. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, Tlač, Bratislava, 1948

Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984

Kneidl, P. Z histórie európskej knihy, Svoboda, Praha, 1989

Smeijers F. Counter punch, Hyphen, Londýn, 1996

Müller, H. Dějiny Nemecka, Lidové noviny, Praha, 1995

Princ, J. Polygrafia na Slovensku, Vydavateľstvo technickej tlače, Bratislava, 1958

Maurois, A. Dějiny Francie, Lidové noviny, Praha, 1994

Maurois, A. Dějiny Anglie, Lidové noviny, Praha, 1994

Húščava, A. Dejiny a vývoj nášho písma, SAVU, Bratislava, 1951

Kováč, D. Dejiny Slovenska, Lidové noviny, Praha, 1998

Friedl, F. Typography – Typographie, Könemann, Köln, 1998

Günthrová, A.; Mišianik, J. Stredoveká knižná maľba na Slovensku, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1961

Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk