VI. Baroková typografia

Úvod

Trvalé založenie a rozvoj kníhtlačiarstva na Slovensku prinieslo až obdobie reformácie. Po zdrvujúcej porážke uhorského vojska v moháčskej bitke 29. augusta 1526 si turecké impérium otvorilo bránu prakticky do celej strednej Európy, čím sa hranice Uhorska posunuli až na územie Slovenska. V tejto napätej situácii sa začala reformácia šíriť takým tempom, že koncom 16. storočia zostala verná starej viere len desatina obyvateľstva Slovenska. Protestantizmus kládol veľký dôraz na školy a knihy, preto aj výdatne podporoval zakladanie kníhtlačiarní. Katolícke kníhtlačiarne vznikajú takmer súčasne a ich úlohou je čeliť vzmáhajúcemu sa protestantizmu. Koncom 16. storočia sa objavujú na západnom Slovensku kočujúci kníhtlačiari, ktorí sa usadili hlavne v Komjaticiach, v Šintave, pri Plaveckom hrade a v Bratislave. Pracovali zväčša potajomky, a aby sa vyhli prenasledovaniu, často neuvádzali ani svoje mená a dátumy vydania v tiráži. Ich obavy spôsobovalo vyhlásenie uhorského snemu z roku 1553, ktoré takúto formu ilegálneho kníhtlačiarstva obmedzovalo a upravovalo. Neskôr kráľ Rudolf v roku 1584 vyhlásil vydávanie tlačiarenských licencií za kráľovské právo.

V Bratislave v roku 1594 tlačí Ján Valo nemecké noviny Zwo Wahrhaftige Newezeitung, vôbec prvé tlačené noviny na slovenskom území, ak ich vôbec za noviny môžeme považovať, pretože to bol skôr leták. Keďže išlo o kočovného tlačiara, viac sa nám z jeho tvorby nezachovalo. Historicky prvou dokázanou kníhtlačiarňou na Slovensku je tlačiareň protestantského kazateľa Havla Huszára v Komjaticiach z roku 1573. Už podľa tlačiarenskej signety H. Huszára, kde kotvu symbolizujúcu nádej ovíja jedovatý had, môžeme vycítiť krušný život, ktorým žil tento protestantský kňaz. Huszár sa vyučil vo Viedni u Rafaela Hoffhaltera, u ktorého si zadovážil aj kníhtlačiarske zariadenie. V roku 1558 si založil v Magyaróvári tlačiareň, ale katolícke duchovenstvo ho z mesta po určitom čase vyhnalo. Neskôr sa dostáva za kazateľskú činnosť do väzenia v Košiciach. Z neho sa mu však podarilo ujsť a jeho kroky mieria do Debrecína, neskôr do Komárna a následne do Trnavy, odkiaľ bol na cisársky rozkaz opäť vyhnaný. Po rokoch plných útrap a prenasledovania sa napokon usádza pod ochranou grófa Forgáča v Komjaticiach, kde zakladá tlačiareň. Tam vytlačil aj prvý diel Postily Petra Bornemiszu a v roku 1574 vlastnú prácu – maďarský spevník. V roku 1575 umiera v Pápe na choleru. Takmer súčasne s Huszárom zakladá tlačiareň v Šintave jeho druh Peter Bornemisza, ktorý prakticky zdieľal podobné osudy ako Huszár. V roku 1579 Bornemiszu chytili a uväznili vo Viedni, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. V roku 1584 presťahoval tlačiareň do Rarborku (Rohožníku), ale v tom istom roku zomrel.

Kníhtlačiareň po ňom prevzal jeho spoločník Mantskovit, poľský kníhtlačiar, ktorý ju presťahoval do Hlohovca. Tam vyšiel aj Katechyzmus latinsko-slovenský, dielo rektora hlohovského gymnázia Jána Pruna Fraštáckeho. O rok neskôr vychádza modlitebná kniha Jeronýma Rauschera a dielo Petra Kyrmezera s neuveriteľne dlhým názvom Confessio fidei et doctrinae de vera aeterna deitate Domini & Saluatoris noibi Ie sv Christi Emanuelis. Aj keď je celé dielo vysádzané na svoju dobu modernou humanistickou antikvou, dojem z celej typografie pôsobí veľmi sparťansky, o čom svedčia hlavne často nekompletné ozdobné rámy a veľké množstvo dotláčaných korektúr. Týmto sydrómom akoby uponáhľanej práce, trpí väčšina protestantských tlačovín v dobách protireformácie.

V roku 1577 zariaďuje Krištof Škultéty z Dolnej Lehoty kníhtlačiareň v Banskej Bystrici v Lindnerovom dome, na čo mu mesto poskytlo pôžičku 100 zlatých. Za tento dar venoval Škultéty rade mesta knihu od Gregora Meltzera Confessio verae religions, ktorá je síce jednoducho spracovaná, ale zato v duchu typografických pravidiel s pekne spracovanou vlastnou kurzívou antikvy.

V tom istom roku Dávid Gutgesell zriaďuje kníhtlačiareň v Bardejove, v tom čase veľmi dôležitom obchodnom i kultúrnom stredisku východného Slovenska. Na svoju dobu bola táto tlačiareň veľmi dobre vybavená antikvou, švabachom i gréckou abecedou. Prvým plodom Gutgesellovej kníhtlačiarne bolo latinské dielo jeho učiteľa Leonarda Stöckela Formulae tractandarum sacrum concionum, ktoré vyšlo v roku 1578. Celá kniha je sádzaná antikvou, ktorá je miestami dopĺňaná modernými rezmi tohoto písma: cicerom, garamondom a kolonelom. Odborníci o jej úprave dodnes hovoria s veľkým uznaním.

V roku 1521 vychádza z bardejovskej tlačiarne prvá slovenská kniha, vytlačená na území Slovenska, a to slovenský preklad Lutherovho katechizmu, ktorý svojou typografickou kvalitou v ničom nezaostáva za prvou Gutgesellovou knihou. Je pozoruhodné, že Gutgesell zvolil na tento titul skôr konzervatívnejší švabach, aby sa čo najlepšie priblížil celkovému spirituálnemu vyzneniu knihy. Vydaním tejto knihy si Gutgesell komplikoval život do takej miery, že v roku 1584 po ňom veľkoknieža Arnošt žiada každý nový titul na odobrenie, čo môžeme považovať za prvý prípad cenzúry na našom území. Gutgesell zjavne veľkokniežaťu nevyhovel, a v roku 1588 dostáva príkaz od samého kráľa Rudolfa II. na zastavenie činnosti tlačiarne, ktorý nebral na vedomie a pokračuje v činnosti naďalej.

V roku 1597 zakladá v Bardejove vlastnú tlačiareň aj Jakub Klösz, ktorý podobne ako Gutgessel pochádzal z protestantskej rodiny. Je určite zrejmé, že sa podobne ako jeho kolega musel vyrovnávať s nepriazňou katolíckej cirkvi. Po smrti Gutgesella sa pravdepodobne obidve bardejovské tlačiarne spojili pod jeho vedením. Ale ani on neunikol strate svojho renomé a preto musel hľadať šťastie inde.

Význam kníhtlače si súčasne uvedomilo aj silnejúce protireformačné hnutie, bojujúce o získanie stratených pozícií. Bol to najmä rád jezuitov, ktorých pápež poveril touto úlohou, a hneď po jeho vzniku v roku 1534 začína zriaďovať kníhtlačiarne aj na území Uhorska. Mikuláš Telegdi, kanonik a trnavský farár, za 500 zlatých viedenskej jezuitskej tlačiarne zakladá v roku 1577 kníhtlačiareň v Trnave, stredisku uhorskej rekatolizácie. V roku 1584 bola privilegovaná a náležite dotovaná kráľom Rudolfom II. s podmienkou, že tri výtlačky z každého tlačiva budú odoslané kráľovskej kancelárii v Prahe. Tlačiareň hneď po svojom vzniku vyvinula neobyčajne bohatú činnosť. Do smrti Mikuláša Telegdiho v roku 1586 sa v nej vytlačilo 14 kníh, z toho 9 maďarských a 5 latinských. Veľkou mierou k tomu prispel aj Lukáš Péči, ktorý bol advokátom kapituly a hlavným korektorom tlačiarne.

Jedným z najznámejších diel tejto kníhtlačiarne je kniha Canones z roku 1578, ktorá je celá vysádzaná humanistickou antikvou. Okrem veľmi precíznej a na svoju dobu vcelku modernej typografie stojí za zmienku použitie požičaných drevorezov vyhotovených v gotickom štýle.

V roku 1586 sa v Trnave usadili jezuiti, ktorí si začali robiť nároky na tlačiareň, no Zachariáš Mošovský, nitriansky biskup a osobný priateľ Telegdiho, našťastie rozhodol v prospech ostrihomskej kapituly, ktorá prispela na jej kúpu. Trnavská protireformačná kníhtlačiareň končí svoju činnosť v roku 1621, keď sa pravdepodobne zlúčila s arcibiskupskou tlačiarňou v Bratislave, založenou v roku 1609 Františkom Forgáčom, kardinálom, uhorským prímasom a ostrihomským arcibiskupom. Táto tlačiareň stála plne v službách protireformačných bojov a tlačila najmä teologické spisy Petra Pázmányho, jezuitu, a neskôr ostrihomského arcibiskupa a prímasa uhorského. Jedným z najvýznamnejších produktov bratislavskej jezuitskej tlačiarne je dielo rektora bratislavského gymnázia Eliáša Thomaea Religio Quatalis & Qua Christiana z roku 1669, ktoré nielen prekvapuje čistotou typových foriem, ale aj množstvom použitých rezov a rôznych veľkostí humanistickej antikvy.

ZAKLADATELIA NOVEJ BAROKOVEJ TYPOGRAFIE NA SLOVENSKU 

I keď to vyznie trochu cynicky, len vďaka náboženským bojom v 16. storočí zapúšťa kníhtlačiarstvo trvalé korene aj na Slovensku. Pre túto skutočnosť boli prvotlačiari súčasne vydavateľmi, tlačiarmi, kníhkupcami, ba častokrát aj autormi, čo ovplyvňovalo hlavne námetovo ich knižnú produkciu. Preto aj diela, ktoré prví kníhtlačiari rozširovali na Slovensku, boli väčšinou polemické spisy, určené pre evanjelické a katolícke duchovenstvo, v jazyku latinskom, maďarskom, nemeckom, a len zriedka slovenskom. Aj keď doboví súčasníci považovali za slovenčinu vtedajšiu češtinu, prípadne bibličtinu (knihy v tomto jazyku podporovali hlavne protestanti), oficiálna slovenčina uzrela svetlo sveta až oveľa neskôr, v roku 1843. Medzi širšie vrstvy obyvateľstva sa dostávali len náboženské spevníky a veľmi obľúbené ľudové kalendáre, ale s tými sa vo väčšej miere stretávame až v 17. storočí v období vzmáhajúceho sa baroka.

Už spomínaný bardejovský tlačiar Jakub Klösz sa na začiatku 17. storočia, pravdepodobne pre finančné ťažkosti, pokúsil hľadať šťastie inde. V roku 1614 sa so svojou tlačiarňou sťahuje do Levoče. Čo vlastne viedlo Klösza k tomuto náhlemu kroku presne nevieme, ale jednou z možných príčin mohla byť aj existencia novej papierne v neďalekej Spišskej Tepličke. Tú ani nie rok predtým založil levočský lekár Samuel Spillenberger, ktorý pravdepodobne aj Klöszovi asistoval pri sťahovaní a zakladaní levočskej tlačiarne. Stojí za zmienku, že papiereň v Tepličke používala pre nás zaujímavú vodnú značku, na ktorej sú zobrazené okrem hornouhorského trojvršia s dvojramenným krížom aj dva kontrujúce levy s deväťramennou korunou umiestnenou nad celou kompozíciu (Tradícia používania koruny prežila v mnohých papierňach v Európe až dodnes. Podobne aj počet hrotov koruny označoval kvalitu vyrábaného papiera). No aj napriek tejto slušnej materiálovej základni si Klöszova tlačiareň nevedie príliš dobre. Ani nie o dva roky ju samotný zakladateľ opúšťa a vracia sa späť do Bardejova. Z jeho pôsobenia v Levoči sa nám zachovali štyri tlačivá, z toho tri latinské a jedno maďarské.

Po Klöszovi vedie levočskú tlačiareň Daniel Schultz, ale aj ten sa neskôr dostáva do finančnej tiesne a v roku 1623 odchádza viesť košickú tlačiareň. Skutočným zakladateľom slávy levočského kníhtlačiarstva bol Vavrinec Brewer, ktorý pochádzal zo spišskej protestantskej rodiny. Čiernemu umeniu sa pravdepodobne vyučil u Schultza a hneď po jeho odchode z Levoče zriaďuje vlastnú tlačiareň. Levočská kníhtlačiareň sa v rukách Vavrinca Breuera zveľaďuje a dosahuje vysokú kvalitatívnu úroveň. Ten v nej pracuje až do roku 1664, keď pravdepodobne umiera. Z tohto obdobia poznáme 298 tlačív, z čoho je 154 latinských, 84 maďarských, 40 nemeckých, 18 slovenských a dve grécke. Z jeho bohatej činnosti treba spomenúť aspoň Tranovského Citharu Sanctorum“ (1636, 1639, 1653), ktorá vyšla trikrát, Pribišov Katechizmus (1634), Jakobiho diela z rokov 1642 a 1643, Adamiho Slawnost wánočnj powinnu (1651), Habermanove Modlitby Krestianské za všeliké potreby (1656) a Weberovo Amuletum.

Od roku 1665 sa uvádza na viacerých tlačivách v impresu (v tiráži) „Dediči Vavrinca Brewera“. Z toho istého roku poznáme aj diela osignované Samuelom Breuerom, a preto tento rok treba považovať za počiatočný rok jeho kníhtlačiarskej činnosti, trvajúcej až do roku 1699. Práve tak ako v iných mestách boli kníhtlačiari váženými občanmi, aj Breuerovcom sa doma dostalo veľkého uznania. Samuel bol v roku 1685 levočským richtárom a jeho spoločník, brat Ján dosiahol doktorát z medicíny. Práve on povzniesol kníhtlačiareň na svetovú úroveň. Košičan Jakob Melzer vo svojich životopisných črtách chváli levočskú tlačiareň, že eleganciou typov predstihuje dielne holandské i nemecké. Ďalej Melzer spomína, že sa v období, keď Ján Breuer zasiahol do zveľaďovania kníhtlačiarne, vytlačila skvostná nemecká biblia, ktorá svojou krásou nemala vo svete obdobu. Akoby možno povedal aj sám Breuer, tá sa nám „ausgerechnet“ ako na potvoru nezachovala. Vieme však, že do Samuelovej smrti sa tu vytlačilo dovedna až neuveriteľných 394 kníh a drobnejších príležitostných tlačí. V roku 1685 tu vychádza Komenského štvorjazyčný Orbis Pictus, ktorý je zaujímavý tým, že je vyzdobený drevorezmi prvého slovenského knižného ilustrátora Jána Bubenku z Ochtinej, ktorý v tom čase pôsobil v Levoči ako profesor na lýceu a korektor tlačiarne. Medzi 152 Bubenkovými drevorezmi nachádzame i vyobrazenie tlačiarne, knihárskej dielne a kníhkupectva. Inou raritou tejto tlačiarne je mini verzia Lutheroho katechizmu vo formáte 47 x 37 cm, ktorý bol dlhé roky najmenšou tlačenou knihou v celom Uhorsku. No napriek svojej slávnej reputácii začína tlačiareň v prvej polovici 18. storočia pozvoľna upadať. Príčinou mohlo byť pravdepodobne zlé vedenie, ale aj vyeskalovaná politická situácia v časoch Rákociho povstania, keď Levoču ovládli povstalci. Dielo skazy dokončil v roku 1745 veľký ničivý požiar, ktorý zachvátil celé mesto. Breuerovci za svoje 130-ročné pôsobenie vytlačili dovedna úctyhodných 978 knižných titulov.

Mimoriadnej obľube sa tešili vychýrené levočské kalendáre. V roku 1640 vyšiel aj prvý slovenský kalendár. Ďalšie známe slovenské kalendáre sú z rokov 1673, 1675, 1700, 1706, 1731-1717. Od roku 1718 až 1740 vychádzali pod hlavičkou Jána Breuera mladšieho ako „Nový domovní pocestný Kalendár“. Okrem slovenských kalendárov sa vydávali aj nemecké, maďarské a latinské, ktoré sú datované už od roku 1623. Súčasťou každého kalendára bolo okrem samotného číselného kalendária s vyznačenými nedeľami a cirkevnými sviatkami aj astrologické znázornenie jednotlivých fáz mesiaca spolu so znameniami zverokruhu. Často obsahovali aj poľnohospodárske informácie o odporučenej sejbe a o najvhodnejšom čase na zber. Neskôr bolo numerické kalendárium doplnené aj menným registrom a rôznymi „meteorologickými“ pranostikami na každý deň. Vcelku môžeme konštatovať, že tieto úpravou jednoducho spracované kalendáre boli pravdepodobne najrozšírenejšími tlačovinami svojej doby na Slovensku. Po zániku levočskej breuerovskej tlačiarne preberá štafetu vo vydávaní slovenských kalendárov na celých ďalších 50. rokov trnavská akademická tlačiareň.

Medzi najväčšie a najplodnejšie kníhtlačiarne na Slovensku v 17. storočí patrila popri levočskej aj tlačiareň trnavská. Päť rokov po založení trnavskej univerzity Petrom Pázmánym v roku 1640 sa sťahuje bratislavská arcibiskupská tlačiareň do Trnavy, kde ju preberajú jezuiti. Pod menom Akademická tlačiareň sa začína jej nová a slávnejšia epocha. Mala vlastnú lejáreň písma, zamestnávala grafikov, medirytcov a drevorytcov. Svojím vybavením a kvalitnou produkciou bola najvýznačnejšou kníhtlačiarňou v rámci celého Uhorska. Jej sláva sa končí zrušením jezuitskej rehole v roku 1773 Máriou Teréziou a v tom istom roku sa na jej príkaz sťahuje postupne do Budína. O veľkosti tlačiarne svedčia preberacie spisy: 6 tlačiarenských lisov, 80 sád latinského písma, 26 nemeckého a slovenského, 4 grécke a 2 hebrejské. Okrem toho aj typy notové. Tlačiareň zamestnávala ôsmich sádzačov, desiatich strojníkov a neurčený počet sádzacích elévov. Pri takejto veľkej manufaktúre pribudla aj starosť o základnú surovinu – papier. Vtedy sa papier vyrábal výlučne ručne. Stroj na drvenie handár „holender“ vynašli až v roku 1770 a výrobu papiera z dreva naštartovali až v roku 1845. Spočiatku nakupovala tlačiareň papier z cudziny. Neskôr už jej papier dodáva novozaložená Pálffyho papiereň v Pezinku (založená v roku 1640) a na prelome 18. storočia zase papiereň Zimányiho v Liptovskom sv. Michale.

Od roku 1709 preberá trnavská akademická tlačiareň do vlastníctva znievsku papiereň, čím si definitívne zabezpečila materiálový deficit. Nie malé zásluhy na rozvoji kníhtlačiarne mal arcibiskup Kollonich, ktorý ju nielen finančne dotoval, ale zaslúžil sa aj o to, aby si tlačiareň zadovážila cyrilské typy. Tak mohla tlačiareň tlačiť náboženskú literatúru aj pre ostatných Slovanov, o čom svedčí aj kniha „Bukvar Jazyka Slavenska“ z roku 1699. I v Košiciach, druhom rekatolizačnom stredisku na Slovensku, jezuiti zakladajú kníhtlačiareň okolo roku 1673, ktorá pracuje až do zrušenia jezuitskej rehole, kedy ju preberá štát a v roku 1774 za 7600 zlatých tlačiarenský magnát Ján Michal Landerer.

bibliografia

Novotný, B. Výtvarné umenie, Slovensko v obrazoch, Osveta, Bratislava, 1991

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Repčák, J. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, Tlač, Bratislava, 1948

Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984

Kneidl, P. Z histórie európskej knihy, Svoboda, Praha, 1989

Princ, J. Polygrafia na Slovensku, Vydavateľstvo technickej tlače, Bratislava, 1958

Štetina, M. Trnavské tlačiarne, Slavín, Bratislava, 1970

Húščava, A. Dejiny a vývoj nášho písma, SAVU, Bratislava, 1951

Kováč, D. Dejiny Slovenska, Lidové noviny, Praha, 1998

Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk