VII. Zlatý vek typografie

Úvod

Po Bitke na Bielej hore 8. novembra 1620, v ktorej utrpeli české reformačné stavy finálnu porážku, nastal na Slovensku príliv českých exulantov obávajúcich sa pomsty zo strany katolíckych Habsburgovcov. Tí našli v mestách podporujúcich protestantského kniežaťa Bethlena novú živnú pôdu na zakladanie kníhtlačiarní. V Trenčíne zakladá protestantskú kníhtlačiareň Václav Vokál (1637), v Žiline Ján Dadan (1665) a v Púchove Daniel Chrastina (1717). Všetky tieto exulantské tlačiarne spája vydávanie väčšiny kníh v slovenčine – bibličtine, čo malo veľký význam pri šírení slovenskej evanjelickej literatúry.

Exulantské tlačiarne 

Vokálova trenčianska tlačiareň bola nesmierne plodná. Vyšiel tu celý rad väčších i drobnejších príležitostných tlačív, väčšinou náboženského obsahu. Vyznačujú sa vzhľadnými, čistými typmi a veľmi vkusnou úpravou. V roku 1637 vychádzajú v Trenčíne Habermanove Motlitby s Vokálovým úvodom. Po jeho smrti tlačiareň vedie vdova Dorota Vokálová, pod ktorej vedením vychádza v roku 1647 Tranovského Cithara sanctorum. Medzi inými knihami vyšiel v roku 1650 u Vavrinca Benjamina Vodhája, ktorého neskôr poverila Vokálová správou tlačiarne, kalendár pre Slovákov „owý kalendář s Pranostykau Hwězdář – calcurowaný a sepsaný, od M. Simeona Partlicia. Od roku 1659 pôsobí v trenčianskej tlačiarni aj Nikodém Čížek, ktorý svojou typografickou a drevorezovou prácou posúva trenčiansku kníhtlačiareň na svetovú úroveň. Dôkazom jeho typografického majstrovstva je kniha od Joanisa Sinapiusa Parva Schola z roku 1658.

Na trenčiansku tlačiareň nadväzuje Dadanovská tlačiareň v Žiline. Jej prvým známym kníhtlačiarom bol Ján Dadan starší. Ten si ju doslova vyženil od kňaza českého bratstva Pavla Wetterinusa, keď si zobral za ženu jeho dcéru Alžbetu. On totiž kúpil pôvodne Vokálovu tlačiareň v Trenčíne od Nikodéma Čížka a prenechal ju Dadanovi a jeho dedičom. Ján Dadan v roku 1665 zakladá kníhtlačiareň v Žiline a pracuje tu až do svojej smrti, keď tlačiareň preberá jeho syn s rovnakým menom, Ján Dadan mladší. O znamenitosti tohto žilinského kníhtlačiara svedčí pohrebná kázeň Daniela Krmana (z roku 1704), superintendanta evanjelickej cirkvi na Slovensku: „Výborňe učený Pán Johannes Dadan, města tohoto obyvatel a Knihtlačitel všeliké chváli hodný. o němž může se pověděti co někdy Cicero o Hortensiusovi pověděl, že byl Lumen & ornamentum reipublicae…“ Kázeň Daniela Krmana nad Dadanovým hrobom je však zaujímavá tým, že osvetľuje aj dobový stav kníhtlačiarstva. Napríklad: „kumštem svým typografickým… Městům k ozdobů sloužili kníhtlačením čistým, a podivení hodným proto, že dva kníhtlačitelé jednoho dne i přes 2000 archů vytiskouti mohou, aneb více nežliby přes jeden celý rok napsáno býti mohlo, podle řeči Campana: Imprimit illa die, quantum non scribitur anno.“ V dnešnej reči to znamená, že zavedením kníhtlače sa produktivita práce zvýšila 365-násobne oproti pôvodnému pisárčeniu. Niet potom div, že kníhtlačiari boli ozdobou mesta. Žilinská tlačiareň prevzala nielen trenčianske lisy a typy, ale i vydavateľský program svojich predchodcov. I tu bola najmä v službách exulantov. Tlačili sa v nej väčšinou náboženské a príležitostné spisy. Pokračovali i vo vydávaní slovenských kalendárov, zostavovaných Krištofom Neubartom.

V roku 1665 sa tu vytlačila autobiografia Štefana Pilárika Sors Pilarikiana, v roku 1676 Evangelia a epištoly a neskôr v roku 1691 vyšiel „oklad Serafínsky od Benigna Smrtníka. Je pozoruhodné, že Dadanovi dedičia (sestra Dadana Anna a jej muž Ján Chrastina) vydali po jeho smrti Krmanovu pohrebnú kázeň, v ktorej je stručne opísaný život Dadanovcov i osudy tlačiarne. Kým sa vyučil kníhtlačiarstvu Chrastinov syn Daniel, viedol tlačiareň v rokoch 1704 – 1706 Václav Krolop a od roku 1707 skvelý český typograf Viliam Kauder.

Zakladateľom slovenskej kníhtlačiarne v Púchove bol Daniel Chrastina. Žilinskú tlačiareň, ktorú jeho otec zdedil po Dadanovcoch, presťahoval v roku 1717 do Púchova a pracoval tam až do roku 1730. V tejto tlačiarni vyšli okrem iných Jakobeiho „Duchowní domácy Hodiny“ (1727) a Wolfiove „Každodenní domáci motlitby“ (1729). Najvýznačnejšia je kniha Jána Baltazára Magina „Apologia“, ktorá vyšla anonymne v Púchove v roku 1728, najstaršia obrana Slovákov, v ktorej vyzdvihuje „jednotný ich pôvod a ich príbuznosť s inými Slovanmi“. Keď bolo písmo opotrebované natoľko, že sa už nedalo používať a Chrastina pravdepodobne pre nepriaznivé pomery nepomýšľal nad kúpou nových písmových sád, predal celú tlačiareň v roku 1730 Jánovi Royerovi, ktorý ju spojil so svojím bratislavským podnikom. Okolo roku 1705 máme skromné informácie o vzniku ďalších exulantských kníhtlačiarní v Kežmarku a v Komárne. 

V časoch Rákociho povstania okolo roku 1705 sa tlačia v Košiciach prvé celouhorské noviny Mercurius veridicus ex Hungaria. O desať rokov neskôr začína v Bratislave tlačiť Ján Pavel Royer, ktorý odkúpil Chrastinovu púchovskú tlačiareň, Matejom Belom redigované noviny Nova Posoniensia (Nová Bratislava). V royerovskej bratislavskej tlačiarni vychádza v roku 1746 Doležalov multijazyčný slovník Donatus latino-germanico-hungarico-bohemicus a historicky prvá gramatická príručka českého a slovenského pravopisu Gramatica Slavico-Bohemica.

V roku 1750 preberá na takmer celé storočie royerovskú tlačiareň slávna bavorská kníhtlačiarska rodina Landererovcov, ktorá vlastnila tlačiarne aj v Budíne, Pešti, Košiciach, Viedni a okrem toho si dala vybudovať aj vlastnú papiereň v Starej Turej. Zakladateľ kníhtlačiarenskej dynastie Ján Michal Landerer bol vo svojej dobe skutočným tlačiarenským magnátom stredoeurópskeho formátu. Za mimoriadne zásluhy na poli kníhtlačiarstva a jeho rozmachu v Uhorsku bol dokonca v roku 1783 povýšený Máriou Teréziou do šľachtického stavu. Pre novú bratislavskú kníhtlačiareň dal postaviť na Grösslingu (dnešnej Grösslingovej ulici) priestornú trojposchodovú budovu. Svojou usilovnosťou a mnohými cennými odbornými vedomosťami povzniesol upadajúcu royerovskú kníhtlačiareň na vysokú úroveň.

V bratislavskej landererovskej tlačiarni vychádza v roku 1753 dielo Mateja Bela Compendium Hungariae Geographicum a v roku 1787 Bernolákova Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum, v ktorej označuje slovenčinu ako osobitý jazyk slovenský a vytvára prvú spisovnú normu. Súčasne vychádza aj Orthographia – pravopisné pravidlá slovenčiny. V roku 1783 tu vychádza prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti (prvý diel) od Jozefa Ignáca Bajzu. Za zmienku stojí aj vydávanie prvého teritoriálneho magazínu na území Slovenska Pressburger Zeitung od roku 1754. Výtlačky z tejto slávnej landererovskej tlačiarne budú mať nesmierny význam najmä v rokoch nasledujúcich, maďarizačných.

Vplyv kníhtlače na typografiu

V súvislosti s rozvojom kníhtlačiarstva hodno uviesť aj vývin kníhtlačiarskeho typografického dizajnu na Slovensku. V čase zakladania prvých kníhtlačiarní na území Horného Uhorska sa stretávame s prvým písmovým typom – gotickým švabachom, ktorý predtým používali stredovekí pisári. Ide o zmodernizované gotické majuskulné a minuskulné písmo, prispôsobené tlačovej technike vo fraktúre – zlomení a zjednodušení príliš komplikovaných a ornamentálnych častí litier. Humanizmus, vyhľadávajúci antickú kultúru, vniesol do tlačiarskeho písma klasickú antikvu a renesancia jej kurzívu. Preto aj prvé výtlačky, tlačené na území Slovenska, sú zo začiatku sádzané len gotickými písmami, pričom najmä v dobre typovo vybavených tlačiarňach v Trnave a Levoči, sa čoraz väčšmi začína uplatňovať aj moderná antikva a jej kurzívny variant.

Samotné typografické spracovanie tlačovín prešlo od založenia kníhtlače na Slovensku markantným vývojom. Koncom 16. a začiatkom 17. storočia sa v knihe, najvýraznejšej tlačenej forme typografického dizajnu v tomto období, stretávame so základnými prvkami dnešnej knižnej úpravy. Väčšina knižnej produkcie je sádzaná do jedného textového bloku, ale v encyklopedickej a biblickej tvorbe sa postupne objavujú aj viaceré textové stĺpce. Okrem jednotného textového obrazca jasne rozoznávame prvé náznaky marginálií (krátke obsahové správy umiestnené nad alebo pod textovým obrazcom, ktoré pomáhajú čitateľovi v orientácii a pagín (čísiel strán). Jednotlivé kapitoly sú jasne vydelené zjednodušenými ornamentálnymi iniciálami, ktorých komplikovanosť kolíše s dobovými módnymi trendami. Najornamentálnejšou stranou v knihe zostáva titulný list. V skorších časoch ho jednoducho zdobili ornamentálne rámy zalomené do stojatého obdĺžnika. V strede tejto orámovanej kompozície bola umiestnená typografická textová časť, zalomená na strednú os, kde bol názov titulu vysádzaný najväčším písmom. Menším typom pod ním bol umiestnený podnázov, ktorý informoval v skratke čím sa dielo zaoberá. Doplnený bol menom autora a dátumom vzniku diela. Pod čiarou, v spodnej časti listu sa nachádzali informácie o pôvode a dátume vydania, čo plnilo aj akúsi prvotnú formu tiráže. S príchodom baroka a medirytiny sa z titulného listu stáva ucelené umelecké dielo. Okrem samotnej nosnej typografie obsahuje množstvo malých od seba nezávislých miniatúr, ktoré sú v ich spodných častiach náležite otitulované.

Signet, značka kníhtlačiarne, sa umiestňovala väčšinou na tretiu stranu knihy. Obálky kníh sa zväčša viazali do kože, na titulnej strane bol zlatým písmom vyrazený názov a autor diela. Podobne to bolo aj na chrbátniku, ktorý uľahčoval prácu v knižnici. Až oveľa neskôr koženú väzbu nahradzuje plátno nalepené na tenkých drevených doskách, alebo na tvrdenom kartóne.

Ilustračné formy a prostriedky boli spočiatku chudobné, ak vôbec nejaké boli. Prvotlače sú väčšinou bez titulných listov, ilustrované drevorezbami, ktoré sa často ako umelecky samostatné diela aj požičiavali a viac raz odtláčali. Ide zväčša o náboženské symboly, alegórie, čelné obrazce (frontispice – veľkoplošná ilustrácia na štvrtej strane knihy), ornamenty a orámovania. Tieto prvé drevorezby šírili na Slovensko väčšinou kočujúci kníhtlačiari, alebo sa predávali cez merkantilnú sieť obchodných ciest na kusy. Po usadení kníhtlačiarskych dielní sa drevoryty (najmä ornamenty) nakupovali spravidla súčasne so sadzačským materiálom. Vlastnú typografickú školu Slovensko nemalo ani po založení kníhtlače, ba ani neskôr. Na prácu tlačiarní, predovšetkým na východnom Slovensku, mala veľký vplyv najmä typografická škola krakovská, ovplyvnená humanistickým a renesančným duchom poľského kráľovského dvora. Za 150-ročného uzavretia južnej hranice Slovenska v tureckých vojnách preto odchádzali študenti teológie, práv a filozofie na Jagelovskú univerzitu, odkiaľ prinášali knihy a práce tlačiarní. Z toho môžeme usudzovať, prečo si napríklad trnavská tlačiareň Mikuláša Telegdiho brala za vzor typografickej úpravy kalendárov tvorbu Perta Slovacia z Krakova. Neskôr veľký učenec a bibliofil Ján Sambucus-Boza, trnavský rodák, priniesol z Viedne kópiu obsiahleho typografického a ornamentálneho diela Emblemata, ktoré dlho slúžilo za vzor trnavským drevorytcom. Za vôbec prvý drevoryt vyrobený na Slovensku sa považuje signet Gutgesselovej tlačiarne v Bardejove z roku 1578.

Od začiatku 17. storočia sa začínajú väčšmi uplatňovať medirytiny, ktoré sa ako prvé objavujú v Akademickej tlačiarni v Trnave (pri jej presťahovaní do Budína v roku 1778 mala v inventári do tisíc rytín) a neskôr aj v Breuerovskej tlačiarni v Levoči, na ktorú mala silný vplyv holandská škola. Obe tieto tlačiarne boli v celom Uhorsku najvýznamnejšími. Ich kvalita tlače a typografického spracovania dosahovala svetovú úroveň. Medirytiny boli výtvarne usmerňované raným barokom, a preto obsahovali bohatú symboliku a štylizovanú emblematiku, o čom svedčia titulné listy protireformačnej tlače. Význačným slovenským barokovým medirytcom bol Juraj Pohronec, zvaný Szelepchény (narodený v roku 1595), kráľov námestník a ostrihomský arcibiskup, žiak Petra Pázmányho. Popritom že bol vysokým cirkevným a politickým hodnostárom (mal dôležitú úlohu vo vojnách proti Turkom), venoval sa práci s ryteckou ihlou a medenou doskou. Z jeho prác sa nám zachovali portréty Petra Pázmánya (1632), cisára Ferdinanda IV. (1653), Leopolda I. (zhotovený na korunováciu v roku 1655). Jeho najdokonalejšou medirytinou je vlastná podobizeň, ktorú používal ako ex libris. Zhotovil ju v roku 1667 ako 72-ročný starec, sediac pred zrkadlom. Posledné práce tohoto vzdelaného umelca, grafika slovenského pôvodu, sa vyrovnajú vtedajším najlepším holandským a augsburským rytcom.

O vysokej úrovni knižnej medirytiny na Slovensku svedčí aj Sinapiova Parva Schola vytlačená vo Vokálovej trenčianskej tlačiarni pod vedením Nikodéma Čížka, ktorú krásne ilustroval deviatimi platňami Mauritius Lang. Jeho nesmierne kvalitná práca nesie pečať zaokrúhľujúceho baroka. Koncom 17. storočia už pracuje na Slovensku viac grafikov – medirytcov z povolania, medzi nimi aj renomovaní holandskí majstri. Jonáš Bubenka, levočský rektor, ktorý pracoval pre Breuerovskú tlačiareň, bol zanietený grafik-amatér. I keď jeho rytiny nedosahujú úroveň umelca, je dôležité, že medzi prvými na Slovensku ilustroval náučné dielo nie pre esteticky krásny vzhľad, ale pre zobrazenie ilustrovaného obsahu. Takúto funkčnú grafiku, zjednocujúcu formu s obsahom, neskôr badať aj vo Fándlyho ľudových spisoch. Významným rytcom reportážno-informatívnych grafík na Slovensku bol aj Holanďan Jeremiáš Rugedans (1710 – 1772), pochádzajúci zo známej maliarskej rodiny.

Za oblasť grafického dizajnu môžeme považovať aj rozvíjajúce sa zakresľovanie máp – kartografiu, ktorá v Uhorsku začína ožívať koncom 17. storočia. Prvý slovenský kartograf bol Juraj Pohronec, zvaný Szelepchény sa zaoberal aj medirytectvom. Narodil sa v roku 1700 v Ábelovej (pri Lučenci) a už ako 19-ročný ryl do medi pre Mateja Bela-Funtíka, od ktorého sa aj učil, plán Demänovskej jaskyne, ktorý bol uverejnený v Bolovom „Hungariae antiquae et novae Prodomus“. Vyštudoval na univerzite v Jene, kde dostal inžiniersky diplom. Belovo dielo „Notitia Hungariae Novae“, vytlačené v roku 1735-42 vo Viedni, je nerozlučne späté s jeho menom, ktoré nielen ako inžinier, ale aj ako umelec vystrojil mnohými medirytinami miest a presnými topografickými mapami Uhorska. Niektoré z nich dosahujú až gigantické rozmery (720 x 820 mm). Mikovíny takto podal prvé vedecky podložené grafické znázornenie slovenských žúp, v ktorých okrem heraldických erbov úchytkom zachytil aj folklór a ľudové kroje. Tým sa stal aj prvým etnografom na území Slovenska. Kartografiou sa zapodieval Ladislav Bartholomaeides (1754 – 1825), ochtinský evanjelický farár, grafik amatér, ktorý pre svoju Geografiu (vydanú v roku 1798 v Banskej Bystrici) vlastnoručne, i keď nie tak dokonale ako Mikovíny, vyryl mapu Gemerskej župy. Okrem kartografie sa venoval aj ilustrácii a svojimi grafikami obohatil Dejiny Ameriky a Dejiny prírody.

bibliografia

Novotný, B. Výtvarné umenie, Slovensko v obrazoch, Osveta, Bratislava, 1991

Repčák, J. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, Tlač, Bratislava, 1948

Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984

Kneidl, P. Z histórie európskej knihy, Svoboda, Praha, 1989

Princ, J. Polygrafia na Slovensku, Vydavateľstvo technickej tlače, Bratislava, 1958

Štetina, M. Trnavské tlačiarne, Slavín, Bratislava, 1970

Húščava, A. Dejiny a vývoj nášho písma, SAVU, Bratislava, 1951

Kováč, D. Dejiny Slovenska, Lidové noviny, Praha, 1998

Kohút, L.: Typografická úprava knihy. Martin : Matica slovenská, 1960

Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk