ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Grafická technika drevorezba a medirytina na Slovensku v 18. storočí značne zľudovela jednak samostatnými obťahmi rezieb na grafických lisoch periférnych tlačiarní, a jednak púťovými obrázkami rôznych svätých a pútnických miest. Veľa anonymných ľudových majstrov, ktorých naivný umelecko-eklektický výraz sa pohybuje v širokom rozmedzí európskych kultúrnych slohov. Tradícia folklórnych púťových grafík zvaných aj „kramárskymi tlačami“ sa na Slovensku udržala prakticky až dodnes.
Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že jednoduché ľudové tlače s veľkým pomerom obrazovej naratívnej informácie na úkor tlačeného textu nemajú v disciplíne, akou je vizuálna komunikácia čo pohľadávať, nie je to pravda. Ich komunikatívna jednoduchosť a celkovo jasná zrozumiteľnosť z nich robila prakticky jediné komunikačné a informačné médium širších más obyvateľstva Slovenska. Samotná história tohto neštandardného ľudového média je nemenej zaujímavá a najmä veľmi podstatná na pochopenie historických súvislostí šírenia graficky zakódovaných informácii v rámci celého slovenského územia. Prvá etapa prenikania tlačí medzi široké vrstvy najmä v mestách a ich blízkom okolí súvisí s reformáciou, ktorá sa u nás stretla s veľkým ohlasom. Pravdepodobne vtedy sa vytvorili predpoklady na vznik všetkých druhov tlačí, s ktorými sa neskôr stretávame. Popri domácej drevorezbárskej produkcii prenikali na Slovensko rozličnými cestami tlače i z cudziny, najmä z Čiech, Moravy, Sliezska a z Nemecka. Autocenzúra časti protestantských tlačiarov zamietala figurálne kompozície ako neetické, a tým aj neestetické. Vychádzajúc z bratríckeho a kalvínskeho dogmatizmu, protestanti sa domnievali, že zobrazovanie človeka odvádza vnímateľa od myšlienok obsiahnutých v slove. Na druhej strane vrchnostenská a predovšetkým jezuitská cenzúra poznala význam obrazov pre šírenie myšlienok a povoľovala len taký okruh populárnych grafík, ktoré pomáhali upevňovať cirkevnú a svetskú moc. Oba zakorenené princípy sa v priebehu ďalších storočí stali tradíciou, čo znamenalo, že z ilustrácie dopovedajúcej obsah textu sa postupne stával symbol alebo ozdoba. Hlavná váha sa kládla na hovorené slovo, ktoré širokým vrstvám sprostredkúvala ďalšia osoba (rozprávač, kňaz, bubeník a pod.). Možno vysloviť domnienku, že i táto okolnosť umožňovala na Slovensku rast popularity kramárskych tlačí, v ktorých drevorezový obraz bol sprievodným prvkom, a pričinila sa o pokles samostatných grafických listov, ktoré v Poľsku v podobe devocionálií a v Rusku ako humoristických lubok dosiahli veľkú obľubu a umeleckú hodnotu.
Nemenej zaujímavá je aj druhá etapa prenikania tlačí medzi ľud v 18. storočí, ktorá súvisí na jednej strane s osvietenskými reformami vo sfére vzdelania a na druhej strane so vznikom nových literárnych žánrov (cestopis, ľúbostný román), ako aj so vznikom a šírením novín. Konzumentom týchto tlačí bola osvietenská inteligencia, ktorej sa v duchu vládnuceho racionalizmu a vznikajúceho romantizmu prestali páčiť staré literárne žánre ilustrované hrubými drevorezmi. O ich pretrvanie a ďalšiu existenciu sa zaslúžil nový konzument – široké ľudové vrstvy, ktorých vzdelanie sa postupne začínalo prehlbovať najmä vďaka novým reformám Márie Terézie. Aby editori ľudovým vrstvám tlače cenovo sprístupnili, drasticky znižovali výrobné náklady.
Často románové príbehy skracovali a na tlač používali staré odložené typy písma a už mnohokrát opotrebované drevorezové platne, ktoré zvyčajne vykupovali v zahraničí (napríklad tlačiar Škarnicel v Skalici odkúpil renesančné drevorezy z Prostějova na Morave a Krakowa v Poľsku). Takto si možno vysvetliť, že popri barokových, rokokových a klasicistických drevorezoch domáceho pôvodu sa súbežne tlačilo aj zo starších renesančných, ba dokonca aj gotických drevorezov. Na domácej pôde drevorezy v mieste pôsobenia významných tlačiarní alebo v ich okolí, napríklad na západnom Slovensku v Trnave, v Skalici, na strednom Slovensku v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a na východe v Košiciach a v Levoči. Charakterizuje ich čistá a jasná línia, ktorá kresbu barokizuje a lineárnu šrafúru ornamentalizuje.
V tretej etape prenikania ľudových tlačí medzi najširšie vrstvy sa už nachádzame v období konštituovania spisovnej slovenčiny v polovici 19. storočia, kde miznú tlače z fraktúrových písem a v kníhtlači sa už plne zakotvuje používanie klasicistických rezov antikvy. Drevorez už začína postupne vytláčať medirytina a oveľa kvalitnejšia litografia. V súvislosti s presadením Komenského pedagogických zásad sa stal obraz významnou pomôckou názorného vyučovania. Periférne tlačiarne z nedostatku väčších objednávok sa nezmohli na zmodernizovanie a aj naďalej sa zameriavali na ľudového konzumenta. Podľa svojich možností, ale aj na základe tradícií blízkych širokým vrstvám stále tlačili fraktúrovým písmom a na ilustrovanie kalendárov, spevníkov, devocionálií, kramárskych piesní a dobrodružných príbehov používali drevorezové štočky. Dobrodružné romány sa tlačili prerozprávané v duchu ľudovej slovesnosti, pričom spájali motívy rôznej proveniencie. ktoré významovo spolu nesúviseli. Podobný posun nastal aj v ilustráciách „grajciarových románov“, ako sa tieto tlače koncom 19. storočia pejoratívne nazývali. Napríklad drevorez z Ezopových bájok ozdoboval príbeh Grizelde, drevorez z románu o Fortunátovi nachádzame v ľúbostnom príbehu o Tristanovi a Izolde, ba ilustrácie určené do románov sa objavujú dokonca aj v katechizme. Ak sa pôvodné štočky zničili, editori ich dávali znovu prerezávať ľudovým amatérskym rezbárom. Tí potom ilustrácie známych románových príbehov pretvorili a zoštylizovali v duchu ľudového konzumenta. Tak sa stalo, že tvar drevorezov zrobustnel, šrafúra sa zornamentalizovala a dej sa zjednodušil do ideogramu blízkemu vtedajšiemu umeleckému ľudovému vkusu. Zásluhou ľudového konzumenta drevorez na Slovensku do 20. storočia nielen pretrval, ale sa i výrazovo obohatil. V ľudovom prostredí plnil mnoho generácií rôzne poslanie. Často sa stávalo, že kompozície niektorých xylografík slúžili aj ako predloha k maľbe na sklo. Niektoré čisto drevorezové šrafúrované motívy môžeme nájsť v ľudovej výšivke, v nástennom domovom ornamente, na maľbe nábytku a kraslíc. Tlače na farebných papieroch sa objavujú aj v jarmočnom medovnikárstve. Zľudovená, tvarovo zoštylizovaná xylografia bude mať v budúcnosti nezastupiteľný vplyv na generáciu moderných slovenských grafikov. Tí, v dobe presýtenosti obrazového vnímania ako dôsledku nových reprodukčných techník, v nej nájdu novú inšpiráciu a pretvoria ju do nového umeleckého žánru. Ten bude mať mimoriadne výrazný podiel na charaktere moderného slovenského umenia, či už v úžitkovej alebo v knižnej grafike a v jej úprave.
Bolo by určite zaujímavé sledovať vývoj vizuálnej komunikácie v našich krajoch na prelome 19. a 20. storočia. Oslobodzuje sa už od remeselnej podstaty kníhtlače a znova uniká smerom k umeniu, ba niekedy aj naopak. Či nebodaj pozorovať snahy národovcov v meruôsmom roku, ako sa snažia hľadať kdesi stratené korene a symboly národnej identity. Aj keď niekedy až s príliš veľkým entuziazmom, o čom svedčí aj naša momentálna „veľkopeterská“ vlajka. A práve o tom je v podstate táto práca, pretože ako je známe, že bez solídnych základov nič nestojí. Každá vec má predsa svoj pôvod a podobne má aj každá činnosť svoju tradíciu, ktorú treba udržiavať. Nie však zo zvyku, aby sme notorickým opakovaním zabudli, na čo nám vlastne slúži, ale principiálne a účelovo. Zdá sa, že dnešní grafickí dizajnéri, hľadajúci originalitu za každú cenu, často, ak nie permanentne, ignorujú aj tie najzákladnejšie princípy estetiky a typografie. Ale nájdu sa aj takí, pre ktorých je zvyk železnou košeľou a eklektizmus pracovnou metódou. Niekto raz povedal, že tradície sú tu na to, aby sa porušovali. Ak by sme aj chceli nejakú z nich porušiť, musíme aspoň poznať jej pravý zmysel alebo funkciu. Inak by sme odstránili iba dajaký nepotrebný rudiment. Tradície nie sú statické dogmy, ale majú svoj vlastný príbeh a dejiny. A práve ono hľadanie podstaty tradície v dejinách takmer vždy vedie až k samému počiatočnému zdroju, kde sa zjaví vo svojej pravej a neskreslenej podobe. Samotná potreba hľadania počiatkov vizuálnej komunikácie v našich končinách bola aj hlavným motívom pri spracovaní vývoja jej hlavných výrazových prostriedkov, bez ktorých by jeho existencia nemala zmysel. Výsledkom tohto hľadania je zistenie, že sa vývoj typografie ako celku na Slovensku a vyvíjal takmer vždy v paralelnom európskom kontexte. A práve preto neobstoja stále sa opakujúce reči o akejsi absencii tradície v tomto veľmi ušľachtilom obore vizuálnej komunikácie na Slovensku. Za pretrhnutie tejto kontinuity si môžeme len a len sami. Ale to už je celkom iný príbeh.
Novotný, B. Výtvarné umenie, Slovensko v obrazoch, Osveta, Bratislava, 1991
Repčák, J. Prehľad dejín kníhtlače na Slovensku, Tlač, Bratislava, 1948
Bednárik, R. Pastierske rezbárske umenie, Vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1956
Pišút, M. Dejiny slovenskej literatúry, Obzor, Bratislava, 1984
Václavík, A. Tradície našej ľudovej drevorezby, Roľnícka Osveta, Bratislava, 1936
Princ, J. Polygrafia na Slovensku, Vydavateľstvo technickej tlače, Bratislava, 1958
Mrlian, R. Slovenské ľudové umenie, Tatran, Bratislava, 1954
Hlaváč, Ľ. O ľudovom výtvarnom umení roľníckeho prostredia, Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy, Bratislava, 1979
Kováč, D. Dejiny Slovenska, Lidové noviny, Praha, 1998
Pamiatky a múzeá, Slovenské národné múzeum, Bratislava, ročníky 1991 – 1999, http://www.snm.sk
