ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
V roku 2008 vzniká na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU Laboratórium typografie (skrátene Typolab). Experimentálne pracovisko bolo najprv určené študentom, ktorí sa chceli venovať nekonvenčným typografickým riešeniam a komunikačným stratégiám. Dobrým príkladom sú experimentálne písmarske projekty DIY (2008), Sunday (2009), Fomo (2009) a Half Cut (2010) Matúša Lelovského, alebo modulárne a priestorové typografické projekty Ondreja Gavaldu, z ktorých treba obzvlášť vyzdvihnúť modulárny inštalačný typografický systém Face-to-Face. Neobvyklým prístupom k tvorbe písma sa postavil aj Juraj Sukop, ktorý namiesto reálnej tvorby písma vytvoril otvorený nástroj na jeho tvorbu a editáciu v prostredí internetového prehliadača Typism (2009). Časté experimenty s písmom a jeho tvorbou nakoniec vyústili do požiadavky metodickej výučby tvorby písma na VŠVU.
V roku 2009 vzniká projekt StarType1 iniciovaný Palom Bálikom a Jánom Šickom v spolupráci so zahraničnými lektormi, ktorého výsledkom bola prvá metodická príručka tvorby písma v strednej Európe. Jej súčasťou bola aj prvýkrát publikovaná slovenská terminológia tvorby písma a typografie, ktorú sa autorovi tohto textu takmer po desaťročnom úsilí podarilo štandardizovať a naviazať na anglický jazyk. O rok neskôr prichádza do Typolabu Michal Tornyai ako prvý pedagóg vyučujúci digitálnu tvorbu písma v dejinách školy.
V súčasnosti je výučba tvorby písma na Katedre vizuálnej komunikácie VŠVU plne integrovaná do výučbového programu. Na základnom stupni sú študenti vedení prostredníctvom workshopov, odborných predmetov a prednášok ku kaligrafii, k pochopeniu konštrukcie abecedy, či k digitalizácii existujúcich typov písma. Nádejní písmari môžu pokračovať vo svojom vzdelaní v Typolabe až do magisterského stupňa, kde sa momentálne tejto činnosti venuje približne tretina študentov. Tí sa svojou tvorbou dokážu vyrovnať svojim predchodcom. Za experimentálnu formu písmotvorby treba spomenúť projekty, ako je napríklad nadpisové písmo Delta (2012) Martina Kahana, modulárny typografický systém pre Slovenskú národnú galériu SNG Display (2011) Vojtecha Rumana, písmo Expander (2012) Davida Chmelu s flexibilnou konštrukciou obsahujúce širokú škálu šírkových rezov, či kinetické písmo Pojďtepane (2013) Jitky Porubovej inšpirované socialistickým animovaným seriálom. Monolineárnym typom sa už dlhší čas venuje Pavel Snoha vo svojich písmach Eira, Quazi a Zenit (2012 – 2013), ktorý ukončil svoje štúdium dizajnom portálu otvorenej digitálnej písmolejárne Sleepwalker (2013). Popri autorských projektoch vznikajú v Typolabe aj digitalizované písmové rodiny opierajúce sa o historický výskum profesora Longauera. Z nich treba spomenúť písmovú rodinu Csado (2013) Martina Kahana vychádzajúcu z návrhov „bauhasovských“ typov Ladislava Csádera, ktoré vytvoril v rokoch 1936 – 1940, alebo snahu Vojtecha Rumana previesť bodoniovské antiky zakladateľa slovenského typografického písmarstva Juraja Linzbotha zo 60. rokov 20. storočia do digitálnej podoby. Dôkazom odbornej vyspelosti začínajúcich písmarov je tvorba komplexnejších textových písem. Najambicióznejším projektom v tejto oblasti je „genealogicky“ mnohopočetná rodina textového písma Genetik (2012) Davida Chmelu s počtom viac ako 200 rezov vzájomne modulovaných kresebným štýlom, hrúbkou, šírkou a kontrastom ťahu.
Rovnako zaujímavé sú textové rodiny inšpirované lokálnym koloritom. Kým Pressburger (2012) Vojtecha Rumana čerpá z modernistických groteskov prvorepublikovej Bratislavy, prostredie nemecko-baníckej Opavy, rodiska Jitky Porubovej, je reflektované v dizajne lineárnej antikvy Troppau (2013) a modernej prechodovej antikve Uhel (2013).
Zdanlivú hegemóniu bratislavskej VŠVU v písmotvorbe narušuje Samuel Čarnoký, písmar autodidakt a pedagóg pôsobiaci na Technickej univerzite v Košiciach, ktorý je autorom konštruovaných písiem Arcus (2008 – 2010) a Technik (2012 – 2013), ostalgickej písmovej série Leco (2009 – 2011), moderného bezserifového písma Samo Sans (2012) a mnohočlennej serifovej rodiny Inka (2012).
Je potešiteľné, že dizajn autorského písma je dnes vnímaný ako samozrejmá súčasť prostriedkov vizuálnej komunikácie. V poslednej dobe narastá aj záujem laickej verejnosti o písmarstvo, ktorý je podmienený množstvom festivalov a výstav venujúcim sa vizuálnej kultúre vrátane dizajnu písma (Príbeh slovenskej typografie, 2004, EAT, 2005, Dizajn písma NL/SK, 2010, Typokabinet, 2011, Fontány, 2011). Čím viac sa dostáva dizajn písma do povedomia verejnosti, tým viac sú písmari konfrontovaní s otázkami o zmysluplnosti svojej práce a jej ekonomických vyhliadkach.
Obavy rozhodne nie sú na mieste. Stačí sa pozrieť okolo seba. Pomer použitého písma vo všetkých možných médiách grafického dizajnu na Slovensku pomaly prevažuje v ich prospech. Veľkú zásluhu na tom majú práve grafickí dizajnéri, ktorí slovenským písmarom dávajú prednosť. Netreba v tom hľadať prejavy prehnaného lokálpatriotizmu. Tieto písma sú jednoducho lepšie prispôsobené diakritickým špecifikám stredoeurópskych jazykov. Ďalším dôvodom, prečo miestni grafickí dizajnéri radi tieto písma používajú, je určitá snaha vymedziť sa voči globálnej synchronizovanej estetike. Tak ich práca nadobúda určitú mieru exkluzivity a originálnosti. To ale neznamená, že sa písma slovenských písmarov používajú iba lokálne. Práve naopak. Lokálne ekonomické prostredie a všeobecné právne povedomie o licencovaní používania písma je u nás stále dosť slabé, aby ich uživilo. Ak sa chce dnes niekto seriózne venovať výhradne dizajnu písma, musí svoje produkty ponúkať celému svetu prostredníctvom renomovaných alebo vlastných písmolejární, neraz naviazaných na nadnárodné obchody s písmom.
Výborným príkladom vlastnej písmolejárne je dnes medzinárodne uznávaný obchod s písmom Typotheque Petra Biľaka a Johany Balušíkovej Biľak so sídlom v holandskom Haagu, kde okrem svojich autorských písem ponúkajú písma dizajnérov, s ktorými spolupracujú na rozličných projektoch. Medzi najnovšie prírastky v Biľakovej úctyhodnej produkcii treba určite spomenúť početnú písmovú rodinu s neopozeranými nadpisovými rezmi Irma (2009), hravé geometrické nadpisové písmo Julien (2010 – 2011), didónsku písmovú rodinu s extrémnymi kontrastmi Karloff (2012) a multiskriptovú rodinu určenú pre časopisy Lava (2013). Za zmienku stojí aj ambícia Petra Biľaka expandovať na trhy nepoužívajúce európske písmové systémy, čoho dôkazom sú adaptácie jeho najpredávanejších písem do arabčiny a hindčiny – Fedra Arabic (2007), Fedra Hindi (2007 – 2009), Greta Arabic (2012) a nové multiskriptové písmo Harir (2012 – 2013).
Za obchody s písmom dizajnérov pôsobiacich na Slovensku treba určite spomenúť digitálnu písmolejáreň DizajnDesign založenú Janom Filípkom v roku 2007. Medzi jeho najnovšie písma patrí početná rukopisná rodina písma Razom Script (2013).
Nemenej ambicióznou je aj digitálna písmolejáreň fungujúca od roku 2009 URTD Ondreja Jóba, ktorý svoje portfólio v poslednej dobe rozšíril o nové písmové rodiny ako je verzatilné šablónové písmo Bismuth (2012), geometrické strojové písmo Remi (2012), dekoratívne rukopisné písmo Odesta (2013) a najelaborovanejšie pixelové písmo Pexico (2014).
Obe spomínané písmolejárne predávajú písmo prostredníctvom rôznych nadnárodných spoločností, čo zjavne šetrí ekonomické náklady spojené s prevádzkou internetového obchodu. Zaujímavý je aj spôsob, akým obaja tvorcovia písma uvádzajú nové písma na trh. Vybraným dizajnérom prepošlú svoje písma na testovanie s tým, že od nich očakávajú spätnú väzbu, či písma fungujú tak, ako majú. Ak ich dizajnéri vo svojich projektoch použijú, prepošlú ich použitie v praxi písmarom vo forme obrazového materiálu. Tým sa celý cyklus uzavrie a nové písmo je uvedené do života aj s aplikáciami jeho reálneho použitia.
Táto prax a úspechy slovenských písmarov v medzinárodných súťažiach sú jasným dôkazom životaschopnosti písmarstva ako etablovanej profesie na Slovensku. Neustály hlad slovenských, ale i svetových grafických dizajnérov po nových typoch písma umožňuje nezávisle pôsobiacim písmarom robiť to, čo ich naozaj baví. To je dobrá správa nielen pre ich nasledovníkov, ale hlavne pre samotnú vizuálnu kultúru krajiny, ktorej identitu v oblasti grafického dizajnu už teraz výrazne ovplyvňujú. Základný genofond písmovej tvorby na Slovensku obsahujúci výrazné prvky holandskej a českej školy je namiešaný skvele. Čas ukáže, do akej miery sa tieto pomery budú meniť a aké nové vplyvy do seba absorbuje.
Článok pôvodne vyšiel v knihe Typografia a dizajn písma na Slovensku – Začalo sa to Cyrilom a Metodom, kolektív autorov: Palo Bálik, Ľubomír Longauer, Mária Rišková, Stanislav Stankoci, Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, Slovart, 2013
