ustálené poradie písmen
abecedný zoznam mien objavujúcich sa v texte s číslami strán, môže byť vecný, alebo menný
stručný výťah z obsahu článku, kapitoly alebo knihy, zachytávajúci podstatné údaje s presným udaním prameňa
optický rez písma určený na sadzbu textov veľkosti 5,5 bodu
diakritická značka pridaná k písmenu za účelom zmeny jeho výslovnosti
čiara písmovej osnovy určujúca postavenie akcentov, ktoré sú súčasťou písmen
titulkové písmo
znak spájajúci písmená „e“ a „t“, čo v latinčine znamená spojku „a“, od slov sa oddeľuje zúženou medzerou
oddeluje titulky od podtitulkov; umiesťuje sa prevažne na stred sadzby
pozri iónsky serif
krátka charakteristika knihy, kapitoly, článku atď.
rod latinkových písem klasického tvaru s nápadnými rozdielmi medzi vlasovými a tieňovanými ťahmi; os zosilnených oblých tvarov je kolmá na účiarie
časti knihy umiestnené za hlavný text, napr. bibliografia, indexy, obrazová príloha
nachádza sa v záverečnej časti na knihy, obsahuje dodatkový materiál nepodstatný pre hlavný text
interpunkčná značka označujúca vlastníctvo alebo vynechanie písmen
úprava v ktorej sa typografické mriežky na protiľahlých stranách nezrkadlia
autorom alebo vydavateľom opravené výstupy z tlačiarne
strana obsahujúca informácie o autoroch knihy
súbor právnych noriem upravujúcich vzťahy, ktoré vznikájú v súvisloti s vytvorením diela
pozri cyrilika
Problematika ortografie slovenčiny v kontexte vývoja zápisu susedných stredoeurópskych jazykov nie je vo svojej podstate ničím výnimočná. Teda až na jeden zaujímavý detail. Približne pred 1150 rokmi bola vyriešená sv. Cyrilom a Metodom, ktorí sa ju ako prví pokúsili kodifikovať vo forme hlaholského znakového systému. Samozrejme, bez diakritiky. Ak by sa tento systém znakov presadil, dnes by sa zrejme diskutovalo o problémoch adaptácie a podpory slovenskej „klingončiny“ v ére digitálnej komunikácie. Predstava surfovania, posielania sms a tweetov v hlaholskom systéme znakov je istým spôsobom vzrušujúca, no aj pri tomto sci-fi scenári by dnes určite nemala najmenšiu šancu. Stačí sa pozrieť na internetové fóra a hneď je jasné, že existujú dve slovenčiny. Prvá, oficiálna s diakritikou, ktorou sú písané články a druhá, „lenivá“ bez nej, ktorou sa pod nimi diskutuje. Doba sa neustále zrýchľuje a diakritika ju zjavne spomaľuje. Tento problém som sa pokúsil riešiť ako začínajúci pedagóg so študentami v projekte „Diakritika“1 už v roku 2003. Výsledkom experimentu bolo zistenie, že tento jav nepramení z problematiky dizajnu písma či typografie. Ide o pragmatický stret úrovne lokálnej kultúry a nových komunikačných technológií. Preto sa ním nebudeme ďalej zaoberať. Vo svete dizajnu písma je to však viac menej podobné. Tiež koexistujú pri sebe dva typy dizajnov slovenských akcentov. Prvý čitateľnosť uľahčuje, druhý, často navrhovaný mimo stredoeurópskeho priestoru (neraz aj uznávanými písmarmi), jej veľmi nepomáha, či ju dokonca znemožňuje.
Túto problematiku opisuje Viktor J. Gaultney v úvode svojej práce Problems of diacritic design for Latin script typefaces z roku 2002. Okrem iného cituje aj Alberta Karpa, ktorý sa vo svojej 450-stranovej knihe Art of lettering k diskusii o diakritike stavia veľmi odmietavo: „It would takes us too far if we where also to discuss italic letters, umlaut accents, signs, figures and figures individually“. Tak isto poukazuje aj na slabú alebo neraz mylnú vedomostnú bázu manuálov, na základe ktorých spoločnosti ako Microsoft (Vincent Connare: Character design standards 1999) a AGFA (Agfa Corporation: Type design standards 1996) pristupovali a stalé pristupujú k navrhovaniu diakritických akcentov. To vysvetľuje, prečo začiatkom 90-tych rokov minulého storočia existovalo iba zopár zahraničných digitálnych písem s relatívne uspokojivou slovenskou diakritikou. Išlo o digitálne písma, ktoré ste mohli bez obáv pustiť do tlače s vedomím, že sa litery s dĺžňami a mäkčeňmi nezamenia za obdĺžniky alebo prázdne miesta. Tento „horror vacui“ pretrváva do dnešných dní v podobe podpisovania nátlačkov z tlačiarní, čo mi zakaždým pripomenie obdobie temna „podomácky“ dorábanej diakritiky. Bol to evidentný zásah do autorských práv spojený s rizikom, že písmo nebude fungovať správne. Z tohto dôvodu vznikli v Čechách špecializované firmy (Macron), ktoré využili medzeru na trhu, a za poplatok vami zakúpené „westernové“ písmo „počeskoslovenčili“, prípadne „zostredoeurópčili“. Bolo zaujímavé porovnávať, ako sa dizajn diakritických znakov v takto naturalizovaných písmach zjavne líšil od tých pôvodných. Sadzba v takto upravených fontoch pôsobila omnoho kompaktnejšie a kultivovanejšie, pretože dĺžne a mäkčene nepriťahovali svojím umiestnením, tvarom a veľkosťou nechcenú pozornosť. Lokalizácia zahraničných písem bude mať stále svoje tvarové obmedzenia, pretože vždy ide o určitú formu „tuningu“. Existujú dokonca písma, ktoré vo svojom základnom dizajne s dodatočnými diakritickými znamienkami nikdy nepočítali.
Naproti tomu, ak sa latinské písmo navrhuje s vedomím, že bude obsahovať všetky dodatočné diakritické znaky, výsledok je lepšie uspôsobený na sadzbu v jazykoch, ktoré tieto znaky používajú. Tento prístup vystihuje tvorbu českých a slovenských písmarov, ktorí si začali zakladať digitálne písmolejne v druhej polovici 90-tych rokov. Prvú z nich založil v Prahe František Štorm pod názvom 1. Střešovická písmolijna (neskôr Štorm Type Foundry)2, ktorý pri navrhovaní svojich nových autorských písem zúročil svoje poznatky z digitalizácie starších českých typov písma. Jeho práca sa vďaka dobre vyriešenej diakritike stala populárna aj na Slovensku. Na prelome tisícročia slovenskí písmari Peter a Johana Biľak v Holandsku, kde predtým študovali, založili globálnu písmolejáreň Typotheque3. Jej vznik bol pre slovenskú tvorbu písma výrazným medzníkom a to nielen z dôvodu produkcie nových písem s optimalizovanou diakritikou pre stredoeurópske jazyky. Ich výrazné používanie v slovenských masmédiách otvorilo verejnú debatu o potrebe kvalitného písma, ktorá dovtedy prakticky neexistovala. Dnes je písmarstvo na Slovensku plne etablovanou činnosťou, ktorú potvrdzujú svojou tvorbou aj písmari z druhej slovenskej vlny, ako sú Michal Tornyai, Ondrej Jób a Ján Filípek. Tí sa svojimi odbornými pripomienkami z praxe podieľali aj na vzniku tohto textu.
Po saturovaní potrieb domáceho trhu s písmom a zvyšujúcom sa záujme medzinárodnej komunity o prácu slovenských a českých písmarov, ako aj ich prístupu k tvorbe, sa dizajn stredoeurópskej diakritiky dostáva na fóra zahraničných odborných konferencií. Dobrým príkladom takejto osvetovej činnosti je popularizačná aktivita Filipa Blažeka, ktorý v roku 2004 publikuje v českom časopise Typo Magazine článok Diakritická znaménka. Tento článok je neskôr sprístupnený pre zahraničných tvorcov písma v angličtine vo forme informačného portálu4, kde detailne popisuje zásady navrhovania nielen stredoeurópskej, ale aj svetovej diakritiky latinského písma. V roku 2009 publikuje David Březina článok On Diacritics na portáli I love typography5, kde v zhutnenej forme zhrňuje a pomenúva základné princípy pri navrhovaní diakritických znamienok, ktoré by si mal každý písmar osvojiť, ak má ambíciu predávať svoje písma globálne.
Myslím, že debata o dizajne stredoeurópskej diakritiky sa v medzinárodných typografických kruhoch konečne posúva správnym smerom. Mimo sveta odbornej typografie je však globálne povedomie o diakritike stredoeurópskych jazykov, ako aj o zvukoch, ktoré reprezentujú, stále slabé až nulové6. Výborný článok, pod názvom In the name of the father 2010, na túto tému napísal Peter Biľak. Ak pochádzate zo strednej Európy a v mene máte zopár akcentov, možno sa vám už stalo, že ste pri posedávaní v letiskovom bufete začuli z reproduktorov nejaké neznáme meno. Napadne vám, že celé lietadlo čaká a niekto si dáva načas. Neskôr s hrôzou zistíte, že ste to vy! To je už však iný problém.
Pre lepšie pochopenie funkcie a pôvodu dizajnu súčasnej formy slovenskej diakritiky je dobré poznať pozadie jej historického vývoja v rámci ortografických procesov.
Slovieni na Veľkej Morave istý čas používali hlaholské písmo. Môžeme predpokladať, že popri ňom písali aj latinkou, hoci žiadne súvislé, takto písané pamiatky z Panónie a Veľkej Moravy sa z 9. storočia nezachovali. Vznik písma u Slovanov v ranom feudalizme súvisí s vývinom spoločnosti a jej stykom s inými kmeňmi a krajinami, predovšetkým s kultúrou Stredomoria. Hlaholské písmo, vytvorené Konštantínom zo Solúna, k nám prichádza okolo roku 863 a používa sa až do Metodovej smrti v roku 885. O ďalšej existencii hlaholiky na Slovensku nemáme správy. Asi roku 880 vznikli tzv. Svätoemerámske glosy. Je to päť slovanských slov, vpísaných rydlom do latinského zákonníka. Na Veľkú Moravu a do Panónie pravidelne prichádzali poslovia z Bavorska a Ríma. Pápežské listy, posielané v 9. storočí kniežatám na Veľkú Moravu, sú známe a preložené aj do slovenčiny. Latinská bohoslužba jestvovala popri staroslovienskej už pred príchodom Konštantína a Metoda. Stopy bohoslužobných textov, preložených z latinčiny a zo starej hornej nemčiny, sú v staroslovienskych pamiatkach a najmä v Sinajskom euchológiu a vo Frizinských pamiatkach.
Jeden zo žiakov Konštantína a Metoda, známy ako Ohrabr, napísal na začiatku 10. storočia obranu slovanského písma O písmenách. Mních Ohrabr hneď na začiatku svojej obrany hovorí: „Prv Slovieni nemali písmen, ale črtami a rezmi čítali a hádali, ešte súc pohani. Pokrstiac sa, rímskymi a gréckymi písmenami usilovali sa písať sloviensku reč bez ustrojenia. No ako sa môže napísať dobre gréckymi písmenami bogъ, alebo životъ, alebo crъkъvь, alebo človekъ,alebo širota, alebo štedroty, alebo junostь, alebo językъ, alebo jadb a iné (slová) podobné týmto? A tak bolo mnohé letá.” Mních Ohrabr si uvedomil základné rozdiely medzi gréckym a slovanským hláskoslovným systémom. Všimol si, že slovanské jery a spoluhlásky š, ž, č, t, ď, ň, ľ nemožno dobre zaznačiť gréckym a latinským písmom. Celé stáročia tento problém pisári zdolávali rozlične. Definitívne sa u nás rozriešil až na konci XVIII. storočia s nástupom pokrokového meštianstva.
V 9. storočí sa slovanské spoluhlásky zaznačujú jednoducho tak, že sa jedna fonéma označuje jednou grafémou, alebo sa fonéma zaznačuje dvoma, prípadne troma grafémami. Slovanské mená z Panónie sa zapisujú napríklad takto: Skъbenъ ako Zeurben, Žilicь ako Siliz, Třebicь ako Trebiz, Čьstilo ako Zistilo. Spoluhláska s sa najčastejšie píše ako s, pritom však sa s môže označovať aj grafémami ss, se, zriedka z a sz. Spoluhláska ž sa najčastejšie označuje grafémami s a z, osamotene aj g, čo má pôvod v talianskej grafike, v ktorej sa dž zapisuje ako gi. Spoluhláska š sa zaznačuje najčastejšie grafémou s, zriedka ss, se. Spoluhláska č sa najčastejšie zaznačuje grafémou c, ch, zriedka ako s. Palatálne ň sa zaznačuje ako nn, zriedka ni. Mäkké l’ sa písalo ako l alebo li. Skupiny jь, ji sa píšu ako i. Mäkké ď sa zapisuje ako da osamotene ako t, g a z. Mäkké ť sa označuje ako t, th, ti a z. Spoluhláska k sa zapisuje ako k, najčastejšie c, zriedka qu. Odchýlky v písaní bývajú pri hlasných spoluhláskach. Nemeckí pisári ich nevyslovovali vo svojom jazyku, preto zapisovali neraz popletene hlasnú za nehlasnú hlásku a naopak: napríklad Priuuinna za Pribina. Tento spôsob poukazuje na to, že sa slovanské mená píšu podľa praktík pisárov, ktorí zaznamenávali latinské, nemecké a talianske texty. Nemecký spôsob je najmä pri miešaní hlasných a nehlasných spoluhlások. Taliansky pri zápisoch mäkkých spoluhlások ď ako g, z, prípadne ť ako z, a napokon pri zaznačovaní ž ako g. V 11. storočí sa celkove zaznačuje jedna spoluhláska jedným písmenom. Dôležitými strediskami, v ktorých sa vyvíjal pravopis slovenských mien v uhorských písomných pamiatkach, boli tzv. „hodnoverné miesta“ (locus credibilis). Na Slovensku od 13. storočia sú takéto miesta v kapitulách v Bratislave a na Spiši a v kláštoroch v Hronskom Beňadiku, na Zobore, v kláštore Panny Márie v Turci, v Lelese a inde.
V 11. storočí písomná komunikácia celkove upadá. V ďalších storočiach je písmo a písanie listín predovšetkým v rukách cirkevných kruhov. Pamiatok sa zachovalo málo a ich pravopis je nejednotný. Po tatárskom vpáde sa funkcia „hodnoverných miest“ upevnila a stali sa z nich verejné úrady s notármi. Ako svedectvá rozličného druhu (o majetku, príslušnosti, atď.) sa vyžadujú písomné záznamy, vďaka čomu sa pravopis od 13. storočia ustaľuje. Celkove sa vtedy spoluhlásky s-z označovali ako z-z, okrem skupiny st, ktorá sa písala zväčša ako st. Spoluhlásky š-ž sa písali grafémou s, spoluhlásky c-č grafémou c, ďalej ť, ď, ň, ľ ako t, d, prípadne g (= ď ), n, l. Spoluhláska k sa zapisovala ako ca k, v ako uu, u, w. Napríklad sa píše knäz ako knaz, Zobuzlou = Soběslav, Sidemer = Židemer, Semlar = Žemlár(i), Dímisa = Dimišä. Popri týchto znakoch sú tu aj grafémy, známe iba neskoršie, napríklad č, c napísané ako ch: kouachi = Kováči, knesech = Kňäžic(i). Spoluhláska k sa píše ako k, c, ch, qu, q. Spoluhláska v zvyčajne ako w, uprostred slova aj u, zriedka v a vv. Pre s a z je zväčša písmeno s, pre š a ž tiež býva s, pre c obyčajne cz, niekedy ch, pre č je obyčajne ch; označovanie spoluhlásky č literami cz má svoj pôvod v českej a nemeckej kancelárii kráľa Žigmunda. Pravopis slovanských mien v uhorských latinských listinách sa postupne zjednodušuje a od konca prvej štvrtiny 15. storočia sa spôsob písania celkovo ustaľuje.
V 14. storočí prichádzajú na Slovensko české pamiatky písané po česky. Český pravopis mal viacero zvláštností. Prvý súvislý text zo Slovenska, Mariánska pieseň z Bratislavy z roku 1380, má napríklad pomiešaný systém v zápise s a š. Ján Hus (v diele Orthographia Bohemica, 1412) založil sústavu znakov s diakritickými znamienkami. Kázal písať š ako s˙, ž ako z˙, č ako ċ, ř ako r˙, ť, ď, ň ako t˙, d˙, n˙, mäkké ľ ako l, tvrdé l ako l˙. Dlhé samohlásky kázal označovať čiarkou. Tento systém neuspel ihneď, no nezapadol. V 15. a 16. storočí prešiel aj do Uhorska. Body sa v Čechách píšu obyčajne v litere č, písanej aj cz˙, potom ř, písanom rz˙, v ň = n˙. Nad l sa bod mení tak, že sa na hornej pravej strane písmena robí malý polkrúžok, čím vzniká tzv. zatvorené l, ktoré je svojou podobou blízke slovenskému ľ, lenže háčik sa preťahuje úplne na základné písmeno. Takéto „zatvorené” l Bernolák používal na označenie mäkkého ľ. Háčiky nad literami sa vyvinuli z bodov v tlači tak, že sa málo výrazné body trochu pretiahli. Diakritický pravopis sa rozšíril najmä od 19. storočia. Odchýlky od dnešného spôsobu písania boli v tom, že sa š označovalo ako ss, na konci slova ako s s dvoma bodmi, že sa ž na začiatku slova písalo ako Zi a č v tej istej polohe ako Cž. Spoluhláska j sa písala ako g, spoluhláska v ako w. Už sa písalo ě. Na začiatku slova v označuje u. Toto je pravopis „Kralickej biblie“ z rokov 1579-1593.
Do konca 18. storočia sa píše veľmi často zložkovým pravopisom. Systém je celkove tento: s~š s (zriedka ss) ~ ss ; z ~ ž: z; c ~ č: cz ~ cž, čz, c; ť, ď, ň: t, d, n, ti, di, ni, ny; ř: rz; j: g, y, (-ey); ä: a, e, ie; ie: ye; ia: ia, ya; u: u, na začiatku a niekedy aj prostred slova v. Diakritické znamienka sú len v celkom osamotených prípadoch nad ž a cž (=ž a č). Spoluhláska dz sa píše znakom cz: meczy (=medzi); š sa niekoľko ráz píše ako s: osklywosty, bywsy a i. V označovaní č literou ch a š literou s badať spôsob písania uhorskej kancelárie. V genitíve sg. žen. adj. na –ej sa píše –eg a nie –ey: z gedneg strany. Samohláska ä sa píše obyčajne ako e, niekedy a: pany (páni) Swetogenssczy = Svätojänščí, wod Swateho Ondrege = vod Svätého Ondrejä. Poľský vplyv môže byť pri písaní š a ž ako ssz, nemecký pri písaní s ako sz, ssz a možno aj písanie z znakom s; napokon maďarský vplyv by mohol byť pri písaní š a ž znakom s.
Zrodenie slovenského spisovného jazyka bolo výsledkom dlhšieho vývinu. Aj novodobý pravopis slovenskej reči vznikol po starostlivom prehodnotení starších ortografických tradícií. Prvý pokus o uzákonenie spravil Anton Bernolák vo svojom spise Dissertatio philologico-critica de literis Slavorum (Bratislava, 1787), pretože v pravopise slovenčiny videl mnohé nedostatky. Trnavská literatúra mala vtedy už vyše storočnú ortografickú tradíciu, avšak bez ustálených pravidiel. Niektorými svojimi prvkami vybočovala zo systému, obvyklom v českom jazyku. Slovenská literatúra už pred Bernolákom odstránila niektoré znaky českého písma, napr. ě, au (písalo sa ú), ř, miestami sa zaviedlo označovanie palatálneho í pred e, i: naplňený. V niektorých dobových písomnostiach sa mäkkosť v skupinách tě, dě, ně označuje znakom nad ě: buděš, imper. pitě atď. Roku 1691 Mikuláš Thamassy (Prawa katolicka ručny knyžka) píše napr. powstaťi a pod. Začiatočné u ako v prestal písať Catalogus onomasticus roku 1707. Prívod ku dobropísemnosti z roku 1780 žiada už písať Jozeff a pod. s J a nie s G. Pri y a i bol zmätok. Dvojhlásky ie, uo písal takto už Ostrihomský rituál. V ňom je už aj dnešný spôsob neoznačovania palatálnych t, d, n + e, i, ie; niekedy tu píše však è: tèla, wedèt.
Osobitnú skupinu slovenských tlačených pamiatok tvorí päť slovenských kníh, vytlačených medzi rokmi 1750 – 1758 v Debrecíne vo východoslovenskom, zemplínskom nárečí. Sú to prvé úplne po slovensky tlačené knihy, určené pre náboženské potreby kalvínov. Tieto knihy upotrebili maďarský pravopisný systém, ktorého vplyv sa prejavuje aj v ďalších písomných pamiatkach. Pravopisnými otázkami sa zaoberali niektoré menšie spisy ešte pred Antonom Bernolákom. T. Masník (Masnycius) napísal dielo Zpráwa pjsma slowenského, gak se má dobre psati, čjsti, y tisknauti (Levoča, 1696). Ďalej vyšli Začátkowé latinského a slowenského gazyka (Košice, 1763) a Začátkowé latinskýho a slowenskýho gazyku (Trnava, 1777), a ďalšie. V týchto spisoch je často ešte osnova česká, no slovakizovanie je už badateľné. Predchodcom Antona Bernoláka v úprave pravopisu bol Jozef Ignác Bajza (1754 – 1836). Píše č, š, ž, í, s (vždy ako s), ť, ň aj v prípadoch ako bráňiťi, dopusťiťi. Bernolák prestáva písať q a c, ďalej zavádza í za doterajšie j, uvádza u oproti staršiemu v na začiatku slova a po samohláske, odstraňuje y a ý a káže písať iba i a í. Necháva ešte g vo funkcii j. Vyslovované g káže písať g. Každé palatálne ť, ď, ň, ľ označuje háčikom, a to aj pred e a i. Zjednodušuje doterajšie zložité písanie s a š a káže písať s a š.7 Dvojhlásku ie píše ako ge. Za české ů uviedol slovenské ó; diftong uo mu bol vulgárny. Bernolákov spisovný jazyk pretrval asi šesťdesiat rokov.
Jeho pravopis celkovo prebral Ľudovít Štúr, ktorý nerozlišoval y od i, označoval každé ť, ď, ň, neoznačoval však l’, ale písal zaň l. Dvojhlásky ja, je označoval v prvom komponente písmenom pre j, tak isto ako Bernolák pri ge, lenže Štúr j už neoznačoval grafémou g, takže aj v dvojhláskach zaviedol j. Dvojhlásku uo Štúr písal ako uo, čo je spôsob mnohých starých textov a Ostrihomského rituálu z roku 1625. Štúr prestal písať w a nahradil ho grafémou v. Obojperné w označoval grafémou u: prauda. Bernolák i Štúr žiadali dôsledne označovať dlhé samohlásky. Rozdiel bol iba v tom, že Bernolák ich označoval podľa západoslovenského spôsobu, kým Štúr prevzal stredoslovenský systém s rytmickým zákonom, podľa ktorého dve dlhé slabiky za sebou nenasledujú. Štúrovým pravopisom sa začína tlačiť roku 1844 sborník Nitra. Roku 1846 vyšla jeho gramatika Nauka reči slovenskej 8.
Proti Štúrovmu pravopisu vystúpil Michal Miloslav Hodža v dielach Epigenes Slovenicus (1847) a Větín o slovenčine (1848), ktorý vniesol zmätok do otázok slovenského pravopisu. Krok späť znamenal „Prawopis slowenský s krátkou mluwnicí“ Ondreja Radlinského (Viedeň, 1850), zavádzajúci nazad český jazyk, ktorý dostáva na Slovensku meno „staroslovenčina “.
Tento zmätok odstránil Martin Hattala svojou pamätnou knižkou Krátka mluvnica slovenská (1852). Pravopis sa tu definitívne upravuje. Podľa neho sa ť, ď, ň, ľ prestávajú označovať pred e, i, ia, ie, iu, inde sa označujú háčikom. Dvojhláska uo sa začína písať ako ô. Táto graféma je známa vo francúzskom pravopise, no neoznačuje v ňom diftong. Je to nový znak, ktorý nemal nijakú tradíciu, ale ujal sa. Dvojhlásky ia, ie, iu káže písať s i, čím sa vrátil k starému zvyku v mnohých neliterárnych pamiatkach a v Ostrihomskom rituáli (1625). Spoluhlásku v káže písať ako v aj v tých prípadoch, v ktorých sa vyslovuje obojperne (pravda, stav a pod.). Zaviedol písanie ä (mäso a i.) a dvojhlásku iu (svedomiu). Zaviedol aj rozlišovanie y od i.
Pravopis Martina Hattalu trvá do dnešných dní. Prišli rozličné drobné úpravy, ale jeho ortografický systém ako celok platí. Systém sa zakladá na kombinovaní sústav, ktoré uviedli Bernolák a Štúr. Od roku 1954 nastal návrat k Bernolákovmu a Štúrovmu systému pri písaní predpony s- a z-: zmysel a pod. a pri ženskom príčastí množného čísla typu (ženy) robili. Tým sa slovenský pravopis zlepšil.
Slovenčina9 má dnes kombinovaný zložkový a diakritický pravopis, pretože v slovenskej abecede popri základných písmenách latinskej abecedy existujú aj zložky (dz, dž, ch, v cudzích slovách q, x) i písmená s diakritickými znamienkami (á, ä, č, ď, dž, ô, ŕ … ), ktoré sa vyskytujú v plynulom texte pomerne často. V slovenčine je poradie písmen podľa frekvencie ich výskytu v súvislých textoch nasledovné: „n“ (5,7 %); „s“ (5,0 %); „t“ (4,9 %); „r“ (4,7 %); „v“ (4,7 %); „k“ (4,0 %); „l“ (3,9 %); „m“ (3,6 %); „d“ (3,4 %); „p“ (3,0 %); „j“ (2,2 %); „z“ (1,9 %); „b“ (1,8 %); „h“ (1,4 %) Z tohto prehľadu jasne vidieť, že približne každé dvadsiate písmeno v slovenčine je „n“, každé dvadsiate je aj „s“ i „t“. O niečo menej časté sú písmená „r“ a „v“. Ďalej vyplýva, že každé dvadsiate piate písmeno v slovenčine je „k“, resp. „l“, alebo „m“. Prakticky to znamená asi toľko, že v jednom riadku písaného slovenského textu sú po tri „n“, „s“, „t“, „r“, „v“ a zároveň zhruba po dve „k“, „l“, „m“. Poradie písmen označujúcich samohlásky v slovenčine je takéto: „a“, „á“ (9,7 %); „o“, „ó“ (9,1 %); „i“, „í“, „y“, „ý“ (8,4 %); „e“, „é“ (8,4 %); „u“, „ú“ (3,1 %). Prakticky to znamená, že každé desiate písmeno v slovenčine je „a“ alebo „o“, každé približne dvanáste je „e“ alebo „i“(„y“). V každom riadku písaného textu je teda po šesť „a“, „o“ – a po päť „e“, „i“(„y“). Poradie výskytu dvojhlások v slovenčine: „ie“ (0,88 %); „ia“ (0,48 %); „ô“ (0,22 %); „ou“ (0,20 %); „iu“ (0,16 %). V slovenčine je 41,69 % samohlások (spolu krátkych, dlhých, aj s dvojhláskami) a 58,31 % spoluhlások. Najmenšiu frekvenciu majú písmená, ktoré sa k nám „nasťahovali“ s cudzími slovami: „f“ (0,165 %); „g“ (0,175 %); „x“ (0,028 %); „w“ (0,001 %).
Článok pôvodne vyšiel vo zborníku The Insects Project, Problems of Diacritic Design for Central European Languages, kolektív autorov: Palo Bálik, Fikip Blažek, Robert Kravjanszki, Agnieszka Małecka, Zofia Oslislo, 2016
Biľak, P. In the Name of the Father (or the troubles with L-caron). 2010, online: https://www.typotheque.com/articles/lcaron
Blažek, F. Accents In: Typo 10. Praha, 2014
Březina, D. On Diacritics. 2009, online: http://ilovetypography.com/2009/01/24/on-diacritics
Gaultney, J. V. Problems of diacritic design for Latin script text faces. 2002
Húščava, A. Dejiny nášho písma. Bratislava, 1951
Menhart, O. Tvorba typografického písma. Praha, 1957
Mistrík, J. Jazyk a reč. Bratislava, 1984
Pauliny, E. Fonologický vývin slovenčiny. Bratislava, 1963
Pecina, M. Knihy a typografie. Brno, 2012
Stanislav, J. Dejiny slovenského jazyka. Bratislava, 1958
